Práve možno niekedy tie nevyslovené slová nás najviac bolia. Tie vety, ktoré si rozprávame vo svojej hlave, tie vnútorné dialógy, ktoré vedieme neustále dookola… To všetko nás dokáže dostať do takého stavu, že nevieme nájsť cestu von. O čo jednoduchšie by bolo, keby sme to, čo nás trápi, uviedli na správnu mieru? Prečo máme problém povedať, čo si naozaj myslíme, čo cítime alebo čo nás trápi? Bojíme sa sklamania? Alebo je to preto, že nás to doba, rodičia a situácie tak naučili?
Spomínam si na to ešte ako dieťa…
„NAJLEPŠIE, KEĎ BUDEŠ TICHO…
„BUDE TAK, AKO POVIEM JA…“
„SI DIEŤA, ČO MÔŽEŠ O TOM VEDIEŤ?“
pinterest.com
A takto sa to začína…
Vždy všetko urobíme pre to, aby bol kľud v rodine, aby si niekto náhodou niečo zlé o nás nepomyslel a prídeme do momentu, kedy tie slová, ktoré nedáme von, zostanú zakorenené niekde hlboko vnútri v nás. S množstvom povinností, ktoré máme, to zatlačíme pod povrch, časom na ne zabudneme a my si spokojne kráčame životom. Mysliac si, že sa to všetko nejako vyriešilo.
Jedného dňa to ale príde. Stačí jedna veta, jeden moment, ktorý to všetko spustí znova. Veľakrát sa bojíme dokonca pred sebou povedať nahlas, čo cítime alebo čo nás bolí, nieto ešte pred ostatnými.
Otázkou je ale, z čoho máme strach?
Nebolo by možno toľko nedorozumení, keby sa nahlas hovorilo o našich pocitoch, citoch, strachoch a pod. Poviem iba príklad. Hádka v partnerstve je prirodzená, ale priznajte si úprimne… Hovoríte vždy to, čo cítite? Nie je to niekedy len o tom, že nastala chyba v komunikácii? Všetci sme len ľudia a ťažko ten druhý môže vedieť, čo si práve myslíte, prežívate.
Hlavne ak ide práve o mužov. Niežeby som ich chcela uraziť, to vôbec nie. Mužom ale treba povedať všetko na rovinu. My ženy sme zase veľmi domýšľavé. Muž ešte ani nič nepovie a my si vieme vytvoriť v hlave aj taký scenár, ktorý so skutočnosťou nemá nič spoločné. Zase by len stačilo, keby slová boli správne vyslovené alebo aby boli VÔBEC vyslovené.
pinterest.com
Skryté city…
Tak to je tá kapitola, ktorou sme si prešli viacerí. Určite mi dáte za pravdu. Hlavne v pubertálnom veku, ale robíme to aj v dospelosti. Skrývame city len preto, aby nás náhodou neranil ten druhý. Ten, ktorí sa nám páči. A čo ak je to vzájomné? Obaja máte k sebe blízko a jediná vec, ktorá vás delí od toho, aby ste prežili skutočné šťastie, je prísť a povedať: Mne na tebe naozaj záleží. Mám ťa rada. Ľúbim ťa.
To sú tie slová, ktoré nestoja nič, a predsa dokážu zmeniť mnoho. Hovorme im to, pokiaľ sú tu pri nás. Príde osoba, ktorá to povie skôr ako ty a budeš si klásť otázku PREČO? Preto, lebo si ty nedokázala povedať, čo naozaj cítiš. Nepovieš to ty, povie mu to iná…
Niekedy a v podstate je to stále o tom istom. Nebáť sa hovoriť o tom, čo prežívaš. Či už ide o lásku, o rodiča, o strach. Je toho veľa.
Dnes je šialená doba sociálnych sietí…
Na Facebooku, Instagrame napíšeš naozaj hocičo a do očí nie si schopná povedať ani obyčajné ahoj. Bojíme sa očného kontaktu, bojíme sa odpovedí, a pritom to môže zmeniť tak veľa (a v pozitívnom smere), že si to nevieme ani len predstaviť. Niekedy je to len naše ego, ktoré nám bráni vysloviť slová.
Prepáč, mrzí ma to… Však? Aké to je pre nás občas ponižujúce… Priznať si chybu alebo povedať pravdu.
pinterest.com
Sama som momentálne v období, kedy sa snažím komunikovať, dávať zo seba von tie veci, ktoré ma trápia alebo dať von tú lásku, ktorú pociťujem. Učíme sa celý život. Stále to nie je stopercentné, ale nastal vo mne pokoj.
Radšej povedať alebo počuť pravdu, ako celý život si vyčítať NEVYSLOVENÉ SLOVÁ…
Nestojí to nič, chce to iba dávku odvahy a môže nastať tá divoká cesta plná krásnych dní a zážitkov. Ja som tiež rozmýšľala, či si vôbec sama pred sebou nahlas poviem, že ľúbim NA ŇOM JEHO ÚSMEV, JEHO PRÍTOMNOSŤ, VÔŇU, proste všetko. A prichádza ten druhý krok. Povedať to priamo jemu. Do očí. Aj keď u nás je to omnoho zložitejšie…
Povedala som mu to do očí? Nepovedala? On to vie.☺ A vám všetkým zo srdca želám, nech nájdete tie správne slová, ktoré sú zatiaľ nevyslovené. Aby zmenili pozitívne vaše životy. Ak tento článok pomôže čo i len jednému človeku, tak to malo zmysel písať aj o pol jednej v noci.
Autor: Sašulik
Coverphoto: Photo by Anita Jankovic on Unsplash
