Snáď každá z nás zažila momenty, na ktoré by si priala zabudnúť. Sú to spomienky, ktoré nám pripomenú, že sme milovali príliš, zaslepene samy seba doviedli k pochybeniam, nechali sa nahovoriť na niečo, čo by sme dnes už neurobili… A skôr či neskôr sa prichytíme pri tom, ako už nechceme, aby sa niekto vrátil alebo aby sa niečo, čo nás teraz trápi, nestalo. Chceme nemať túto spomienku. Chceme nečeliť tým pocitom, ktorými nás vždy, keď si spomenieme, konfrontuje…

Ale vieš… Také niečo možné nie je. Nezabudneš ani zajtra, ani o rok, ani o desať rokov. Stále si to budeš pamätať. Stále to budeš vedieť prerozprávať a budeš schopná rozpamätať sa na všetky detaily. Stále si dokážeš vybaviť, ako si sa vtedy cítila. Prosím, nespoliehaj sa na to, že zabudneš… Opäť by si si tým len ublížila. Čas ti totiž nepomôže zabudnúť. Ale pomôže ti v niečom inom.

unsplash.com

Odosobníš sa…

Prestane ti záležať na tom, že sa stalo to, čo sa stalo. Postavíš sa na vlastné nohy a možno si i priznáš, že sa to stať malo. Možno ti život ukáže, že nič lepšie sa ti v danú chvíľu stať nemohlo. Možno sa raz dopracuješ do štádia, že budeš vďačná, že niekto odišiel. Pretože si budeš istá, že bez toho by si neskôr nebola tam, kde budeš.

Proste sa od tejto skúsenosti trochu odstrihneš. Bude ťa s ňou niečo spájať, ale už to nebude nič podstatné. Podstatné pre teba a ani pre tvoju súčasnosť. Ak ťa niečo prinúti spomenúť si na to, nič to s tebou neurobí. Iba mykneš plecami a budeš žiť ďalej s úplným pokojom v duši.

A čo je najhlavnejšie – ty sama sa k tomu vracať nebudeš.

unsplash.com

Drahá, chcem ti preto len povedať, že nezabudneš…

Ale prestaneš sa k tomu vracať. Tieto spomienky a tá osoba už pre teba nebudú natoľko dôležité, aby si nimi otvárala svoj deň a večer ho zasa uzatvárala. Nezabudneš na to, ako to bolelo, ale zabudneš, že on bol pre teba taký podstatný. Nezabudneš na to, čo si vtedy cítila, ale nebudeš rozumieť tomu, prečo si to cítila. A ver či nie… Je v tom obrovský rozdiel, ktorý z tvojich pliec odoberie obrovskú ťarchu.

Rany sa zahoja, ale stále tam zostanú jazvy… Ty ich prijmeš ako svoju súčasť, ako dielik tvojej minulosti, ktorý sa od teba jednoducho už viac neodlúči. Vlastne to ani nebudeš chcieť… Aby to z teba len tak vymizlo. Pretože ťa to všetko urobilo silnejšou a neskôr sa svojej sily už nebudeš chcieť vzdať. Nebudeš cítiť voči nemu hnev ani strach, že tvoj život už viac nebude taký ako predtým. Budeš za to rada.

Nezabudneš, ale prestaneš to riešiť. Pretože pochopíš, že už si mu obetovala dosť…

Autor: Laura L.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečo chceme byť iné?

Coverphoto: Photo by @whoisbenjamin on Unsplash

Facebook komentáre