Po dlhých rokoch prišli časy, kedy som svoj život prestala považovať za niečo výnimočné. S námahou som prežívala zo dňa na deň a dúfala, že sa to raz zlepší. Že konečne nájdem zmysel svojho života, že prestanem prežívať a začnem žiť.

Tak ako kedysi, keď bola každá chvíľa jedinečná…
No ako som neskôr zistila, nič som pre to neurobila.

Až raz som po dlhom čase zostala na niekoľko dní sama. Úplne sama, vo svojom byte, v spoločnosti svojich myšlienok. A vtedy som si uvedomila, že ak chcem, aby sa niečo zmenilo, musím zo svojho života vypustiť niekoľko ľudí.

Prišla som na to, že je zbytočné obklopovať sa prázdnymi dušami.

pinterest.com

Nikdy nám totiž do života nedajú nič, hoci sa to snažia zamaskovať. Ich návštevy sú časté, ich záujem je hraný, sú vždy tam, kde sa okolo vás niečo dôležité mihne, pretože sami okolo seba nevedia nájsť nič, čo by ich zaujalo.

Tvária sa ako priatelia, no v skutočnosti vám len berú všetko, čo im príde pod ruku. Energiu, nápady, city… Nenásytne s milou tváričkou hrabú na svoju kôpku a zakryjú to prázdnymi, no veľkolepými skutkami, takže vy máte nakoniec pocit, že ste im niečo ostali dlžní… V tomto zradnom kruhu sa zacyklíte natoľko, že sa z vás stane rovnako bezduchá schránka neschopná viesť plnohodnotný život.

Dnes už viem, že nikdy nemôžem pomôcť ľuďom, ktorí…

… sa večne utápajú v tých istých problémoch.
… držia sa ľudí, ktorí ich zraňujú, ako kliešť.
… neustále opakujú tie isté chyby a nedajú si poradiť.
… nie sú schopní vyrovnať sa s minulosťou.
… nevedia si vážiť sami seba.
… prehlasujú, ako im iní neustále ubližujú.
… zavádzajú, klamú a svoje výmysly po čase začínajú vnímať ako pravdu.

Dlho, skutočne dlho som sa snažila. Pomôcť, pochopiť, naviesť na správnu cestu. Vravela som si, že aj ja som sa občas potácala v problémoch a čo by som vtedy dala za to, ak by niekto prišiel a poskytol mi pomocnú ruku. No nik taký sa nenašiel, vždy som si musela poradiť sama…

A to je možno dobre. Ak by za mňa niekto neustále hasil moje problémy, spadla by som do rovnakého bahna znova a znova.

pinterest.com

Tak ako do neho padajú ľudia, ktorým sa teraz snažím pomôcť ja. Avšak ak vždy za nich uhasím ten oheň, ktorý sami zapálili, rozhorí sa opäť. Presvedčila som sa o tom hneď niekoľkokrát na vlastné oči. Tlejúcu pahrebu, ktorá zakaždým rozpúta nový požiar, majú vo svojich rukách iba oni, a tej sa, žiaľ, zjavne odmietajú vzdať.

Vyžadovalo si to veľa námahy a sebazaprenia, ale povedala som si, že už stačilo.

Že v prvom rade musím dbať o to, aby bol šťastný práve môj život. Prestala som zdvíhať telefón, vyhýbala som sa stretnutiam. Začala som sa venovať sebe, spomenula som si na veci a činnosti, ktoré ma predtým bavili. A zmena prišla skôr, ako som čakala.

Jedného dňa som sa prebudila šťastná. Bez akejkoľvek príčiny, na ktorú by som to moje náhle šťastie dokázala zhodiť. Možno som vedela, že už viac nebudem zapletená do problémov iných, možno som len tušila, že ma čaká ďalší pokojný deň. A tak je to odvtedy stále. Ak by som vedela, že stačí tak málo – vyhodiť zo svojho života ľudí, ktorí už dávno zlomili palicu sami nad sebou, urobila by som to oveľa skôr.

Všetci poznáme tvrdenie, v ktorom sa hovorí, že je potrebné obklopovať sa ľuďmi, akými chceme byť my sami.

Musím povedať, že je pravdivé. Nech to už znie akokoľvek tvrdo či sebecky, odteraz už nedovolím, aby sa v mojej blízkosti ocitol niekto, kto netuší, ako naložiť so svojím životom. Kto sa priam vyžíva v bolesti a nie je ochotný urobiť nič pre to, aby sa čosi zmenilo. Človek nevyrovnaný, citovo labilný, príliš naivný, notorický klamár alebo nemilosrdne povedané – zúfalá existencia.

Pretože či si to chceme pripustiť, alebo nie, časom sa staneme rovnakými.

Začneme vstrebávať ich návyky, životné postoje, naše konanie sa bude prispôsobovať skutkom, ktoré majú vo zvyku robiť oni. Nie je to prílišná ovplyvniteľnosť, netýka sa to len ľudí, ktorí „nemajú vlastnú hlavu“… Je to preto, že sa vplyvom takýchto vzťahov zúži náš svetonázor. Náš mozog začne fungovať podobne ako ten ich, lebo mu budeme nevedomky ponúkať rovnaké podnety.

Nedovoľme, aby nám niekto vzal náš život. Pomáhajme, raďme, vypočujme… Ale všetko s mierou. Ak uvidíme, že sú naše slová zbytočné a ten druhý nie je ochotný poučiť sa, vezmime nohy na plecia a utekajme preč. Nič lepšie nemôžeme urobiť. Sami pre seba a v konečnom dôsledku aj pre tých, ktorým sa márne pokúšame pomáhať…

Coverphoto: thoughtcatalog.com

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečítaj si to, ak je tvojmu srdcu ťažko

Facebook komentáre