Vždy, keď sa vo mne deje niečo, čomu nerozumiem, snažím sa vysvetliť si to sama pred sebou. Prísť na ten dôvod, prepracovať sa až ku koreňu celého môjho problému. Tak je tomu aj dnes. Pátrala som po príčine, ktorá by mi otvorila oči a podala mi vysvetlenie, prečo sa teraz cítim tak, ako sa cítim. Zničená. Znechutená. Bez energie, bez životnej sily, bez chuti opäť niečo prežiť.

Ešte pred niekoľkými dňami som nevidela ani dôvod na to, aby som vstala z postele. Všetko sa mi zdalo také zbytočné a márne. Možno to teraz bude znieť strašne, ale chcela som iba jedno – nebyť. Odpútať sa od svojich myšlienok a zaliezť niekam, kde na mňa tento svet nebude mať dosah. Každý si žil svoj život, každý okolo mňa odo mňa očakával, že budem taká, aká som bola predtým.

pinterest.com

Ale na to som naozaj silu nemala…

Pretože v mojom živote nastal jeden koniec. Koniec vzťahu. Asi sa teraz usmievate a myslíte si, že mám čerstvých dvadsať a za sebou svoj prvý rozchod. No mýlite sa. Mám niečo po tridsiatke a tých rozchodov v mojom živote už bolo viac. Vždy som sa cez ne nejako preniesla, vedela som si to v hlave usporiadať a pokračovala som vo svojom bytí aj bez neho. 

Ale teraz? Teraz ma to zlomilo. Miestami bolo mne samej zo seba smiešne. Revala som ako pubertiačka, moje vnútro krvácalo a zdalo sa mi, že nastal koniec sveta. A on aj nastal. U mňa, v mojej duši, srdci alebo v hlave… Neviem. Jednoducho som rezignovala. Na všetko. Na vzťahy, na život, na lásku, na štastie, na… Na úplne všetko, čo nás ľudí dokáže povzbudiť, za čím si tak nebojácne v živote kráčame.

A tak som sa začala pýtať a hľadať odpovede. Prečo to teraz cítim takto? Prečo sa z toho neviem pozbierať, prečo to bolí omnoho viac ako „tenkrát poprvé?“ Prečo ma opustila chuť žiť, prečo sa mi všetko javí ako zbytočné, prečo som na všetko zanevrela?

Odpoveď prišla onedlho…

Je to práve preto, že to už nie je po prvýkrát. To je tá príčina, ktorá má na starosti môj súčasný stav. Pretože som to už zažila a aj napriek tomu som ďalej verila. Niekoľkokrát, zas a znova. A práve to ma zlomilo.

Ak sa totiž popálime raz, môžeme si povedať, že sme jednoducho nemali šťastie. Poučíme sa aj zo svojich chýb a vyskúšame to znovu. Ak sa to stane druhý či tretíkrát, povieme si, že sme jednoducho smoliari. Že nepatríme k tým, čo by mali v láske šťastie, ale chuť milovať a byť milovaným nás aj tak poháňa vpred. Sme o niečo opatrnejší, o niečo ustráchanejší, ale predsa len stále nehádžeme flintu do žita.

Ale ak sa to stane po xtýkrát, po niekoľkých rokoch každodenných kompromisov, po veľkom množstve vyvinutého úsilia, po nociach, kedy sme sa dopovali nádejou a sľubovali si, že všetko bude dobré a toto je už naozaj náš posledný vzťah – ten, čo bude trvať až do smrti, niečo sa v nás zlomí.

pinterest.com

Teraz sa mi zdá absurdné, že by som to mala skúšať opäť…

Poznáte to? Ten pocit, keď sa vám priamo pred očami zosype všetko, v čo ste verili, a z vás zrazu niečo odíde? Niečo, čo tam roky bolo, vy ste to neustále polievali, aby to nevyschlo a… Aj tak sa to stalo. Napriek vašej snahe aj viere v šťastný koniec. Napriek všetkému je to zrazu preč.

Tak sa teraz cítim ja. Prestala som veriť v to všetko, v čo som doteraz verila. Na ľudí sa pozerám úplne inak a už vôbec nemám chuť sa s nimi púšťať do hlbších debát ani s nimi nič zažívať. Načo aj? Veď raz sa aj tak opäť sklamem.

Teraz viem, že ma nezlomil koniec. Čiastočne ma zlomilo niekoľko koncov pred ním a tento posledný ma len dorazil. Viem, že ma postupne lámala aj moja viera v iných ľudí, v to, že sú čestní a chcú na vzťahoch pracovať.
Zlomila ma predstava, že by som to opäť mala absolvovať odznovu veriac, že to dopadne dobre. No bojím sa, že na to už nemám chuť ani energiu. Keď si predstavím, koľko času som investovala do lások, ktoré sa jedného dňa pominuli, je mi do plaču.

A tak tu dnes sedím držiac v rukách tento nový poznatok. Už viem, že ma nezlomil koniec. Zlomila ma vidina toho, že ma niekde v budúcnosti čaká ďalší nový začiatok, do ktorého sa mi vôbec nechce púšťať. Najmä ak viem, že nie každý je taký ako ja. Nie každý si lásku váži a snaží sa žiť tak, aby nikomu neublížil…

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Možno to znie zvláštne, ale zlé dni nám dodávajú silu

Coverphoto: Photo by A L L E F . V I N I C I U S Δ on Unsplash

Facebook komentáre