Viem, čo sa ti práve preháňa hlavou. Viem, že nerozumieš, ako sa to mohlo stať. Bol si si istý, že tu budem navždy, veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mala zvrtnúť na päte a odísť bez slova. Považoval si ma za samozrejmosť, ktorá sa z tvojho života nikdy nevyparí…
Možno nevieš, čo sa stalo, no to len svedčí o tom, že si si ma doposiaľ nevšímal. Ignoroval si všetky náznaky toho, že sa mi možno niečo nepáči. Áno, máš pravdu, mnohokrát som si hrýzla do jazyka, často som len nad problémom mávla rukou, pretože si bol pre mňa prednejší ako riešenie banálneho problému, ktorý sa v našom vzťahu čoraz častejšie vyskytoval.
unsplash.com
Verila som, že si to vážiš…
Ale teraz som si istá, že o tom nemôže byť ani reči. O tom, že by si moje kompromisy a ústupky vedel oceniť. Bolo to len klamstvo, ktorým som sa celé tie roky sama upokojovala. Prestávala som myslieť na to, že by sme mali byť „my,“ a správala som sa, akoby si tu bol iba ty. Zabúdala som na seba, na to, čo chcem, na to, po čom túžim. A to len preto, aby som ťa nestratila. O to viac ma zabolelo, keď som zistila, že vlastne nemám čo stratiť. Nikdy totiž nemôžeme stratiť to, čo nemáme.
Aby sme sa správne pochopili, nechcela som ťa vlastniť. Uvedomujem si, že je to nemožné – vlastniť inú osobu. Chcela som len, aby sme k sebe patrili. A každý tvoj krok, ktorým si mi ublížil, som sa snažila ospravedlniť. Ty si sa vlastne vôbec nemusel namáhať, urobila som to za teba. A presne na túto moju vlastnosť, ktorou som len prekrývala strach zo samoty, si si zvykol. Viac ťa však už ospravedlňovať nechcem. Nemám na to dôvod.
Keď som odchádzala, spomenul si pár vecí, ktoré si kedysi urobil a ktoré mali byť znakom toho, že ma máš rád. No to pekné, čo som urobila ja pre teba, si už nespomenul… Akoby si bol jediný, kto sa o niečo snažil. Akoby sme si vôbec neboli kvit.
Zvláštne je, že práve tí, ktorí majú výčitky svedomia, na úplnom konci kričia najhlasnejšie…
Po celý ten čas som ja bola ticho. Tak ako vždy, tak ako každý deň, keď sa mi niečo nepáčilo, no verila som, že ak to v sebe udusím, stratí sa to. Náš vzťah som si cenila natoľko, že mi neprišlo podstatné večne vyvolávať hádky kvôli maličkostiam, ktorými by som aj tak nič nevyriešila.
unsplash.com
Bola som ticho aj teraz, no naposledy…
Vieš prečo? Pretože všetko to, čo som v našom vzťahu kedysi urobila, som urobiť chcela. Z čistej lásky a náklonnosti. Nerobila som to preto, aby som ti to raz všetko v návale emócií vykričala a citovo ťa tým vydierala. Neľutujem to. Pretože som to robila ja – dobrovoľne, z vlastnej vôle. Boli to moje skutky, moje rozhodnutia a nič ti nevyčítam. Ale už stačilo. Naozaj stačilo.
Vďaka tebe viem, že zabúdať na vlastnú hodnotu, sa neoplatí. Nik si totiž nebude vážiť človeka, ktorý si prestal vážiť sám seba. Robil si len to, čo som svojím spôsobom robila ja, a preto voči tebe nemôžem cítiť zlosť.
Nie je na škodu, ak do vzťahu dáme všetko. Tak to má predsa byť. Ak totiž láske poskytujeme iba omrvinky, nikdy sa nemôže naplno rozvinúť. Ale ak sme iba jeden z dvojice, ktorý tak robí a ani po dlhom čase neprichádza žiadna zmena, je na čase zaveliť na odchod. Bez výčitiek, bez sĺz a s pokojom.
Pretože vedomie, že sme urobili všetko preto, aby niečo fungovalo, nám nemôže dovoliť kričať. Vtedy sme to urobiť chceli… Dali sme niekomu nad nami plnú moc. On si ju nevzal sám, to my sme tými, ktorí mu ju poskytli. A v takom prípade je detinské hnevať sa. Prenechajme to radšej ľuďom, ktorí počas vzťahu zlyhali.
Zväčša sú to práve oni, ktorých opantá hnev, ľútosť a bezmocnosť. Ale je to normálne. Potrebujú zo seba dostať von všetky emócie, pretože priznať si, že to doteraz flákali, je oveľa ťažšie.
Dnes už viem, že ten, kto odchádza s pokojom, má čistý štít a za sebou niekoľko rokov úpornej snahy. A ten, kto kričí, sa musí vyrovnať s výčitkami.
Coverphoto: Photo by Murilo Folgosi from Pexels
