Nič z toho, čo sa nám v živote deje, nie je náhoda, aj keď sa to niekedy môže zdať. Viem, že si to občas myslíš a pýtaš sa, prečo sa toľko zlých náhodných udalostí musí diať práve tebe… Zúfaš, hneváš sa a prestávaš veriť, že sa raz tvoj život prestane podobať na horor. Ale chcem ťa upokojiť. Nič nie je náhoda, nič sa nedeje len preto, aby sme opäť dopadli na tvrdú zem…
Aj ja som si kedysi myslela, že som sa jednoducho len nenarodila pod šťastnou hviezdou, a preto musím strpieť všetky tie katastrofy, ktoré si ma na každom rohu nájdu. Ale potom som sa zamyslela… A prišla som na to, že vďaka týmto pekelným obdobiam som mala možnosť nájsť samu seba.
Ako je to možné?
Musela som prísť aj o to posledné, aby som zistila, že nech sa deje čokoľvek, stále mi niečo zostane. Som to ja… Moja sila vstať. Moje odhodlanie niečo zmeniť. Moja snaha začať odznova. A ak toto všetko niekto pomenuje ako nič, tak potom si viac nezaslúži.
Nemám rada reči typu: Prišiel som o všetko. Nemám vôbec nič. Nič mi nezostalo… Pretože to sú len vety, ktorými odhadzujeme niečo tak dôležité. Nikdy neprídeme o všetko, pretože to, čo skutočne potrebujeme, nám nik nezoberie. Veď ako by aj mohol, keď je to naše, je to naša súčasť a nikomu ju nemôžeme dať, nikto nám to nemôže ukradnúť. Môžeme na to však zabudnúť, poprieť tú silu v sebe alebo sa na ňu vykašľať.
Mám odpozorované, že najčastejšie sa ocitajú na dne práve tí, ktorí zabúdajú na to, čo sa v nich skrýva. Presne na to, čo v sebe majú od narodenia a nikto im to nemôže zobrať. Sú to ľudia, ktorí sa nonstop spoliehajú na iných, nechávajú ostatných, aby im vyriešili ich problémy a nevyvíjajú žiadnu iniciatívu, keď sa niečo musí napraviť.
Po celý život sa im tak deje jedna pekelná náhoda za druhou, pri ktorých sa aj nezainteresovaným ľuďom tisnú slzy do očí. Všetci si hovoria, aké má ten chudák nešťastie, že svet nie je spravodlivý, ak sa tieto veci dejú iba jemu.
Ale to je omyl. Nejde o náhodu ani v jednom z týchto prípadov.
To sa mu len ktosi alebo čosi tam hore snaží niečo naznačiť. Všetky skúšky, ktorými si doteraz musel prejsť, nesplnil na výbornú, vždy to riešenie nechal na iných. Nejako sa cez to preniesol, s niečou pomocou to proste zvládol.
Avšak len naoko, iba na chvíľu. Stále si ale neuvedomil to, čo si uvedomiť má. Stále mu nedošlo, že nikdy nemôžeme prísť o všetko, že nikdy nám neostane „iba nič.“ Ešte stále prehliada to, čo má v sebe, svoju silu, ktorú mu nikdy nik nevezme, ale môže si ju odoprieť on sám.
Len čo som toto pochopila ja, každá jedna nešťastná „náhoda“ sa mi začala vyhýbať. Proste tieto incidenty, na ktoré som sa nemohla vpred pripraviť, z môjho života zmizli. Odvtedy sa cítim akosi inak. Neporaziteľne. Som sebaistejšia, menej sa bojím a viac riskujem, ak mi ten risk môže niečo priniesť. Viem totiž, že už zvládnem všetko, nech to bude čokoľvek.
Často sa pýtame, prečo sa to stalo práve nám. Hovoríme o nespravodlivosti a o tom, ako sme si to nezaslúžili. Ale opak je pravdou. Muselo to prísť. Museli sme to prežiť a zažiť, aby sme si uvedomili niečo, čo už konečne musíme pochopiť. Aby sme objavili to najcennejšie a najsilnejšie, čo sa v nás skrýva.
Presne to, čo za normálnych okolností prehliadame. Našu vnútornú silu, schopnosť vstať aj spod zeme a zabojovať. To je presne to „nič“, čo nám po každej zlej skúsenosti ostáva. A kým to v sebe nenájdeme, budeme prinútení čeliť opäť ďalšej a ďalšej skúške. A to dovtedy, kým sa týchto zlých náhod neprestaneme báť, pretože si uvedomíme, že už zvládneme všetko.
Takto by mal vyzerať náš život. Ako prechádzka cez slnečné lúky aj cez šmykľavé a nehostinné skaly, no vždy so zdvihnutou hlavou. Ako dôvera v seba samého. Ako sloboda, ktorú cítime pred zaspávaním, pretože sa už nemáme čoho báť.
Autor: M. M.
Coverphoto: Photo by Thought Catalog on Unsplash