Ničíme lásku tam kde je. Odchádzame od nej, lebo sa bojíme. Alebo je toho na nás príliš veľa. Alebo chceme slobodu a sme ochotní ju ísť hľadať, aj napriek tomu, že statíme toho druhého. Milujeme, no ničíme. Niekedy nám iba láska nestačí a inokedy máme pocit, že si ju nezaslúžime. Mnohí ju hľadajú a nevedia nájsť. Iní majú to šťastie, že ju našli, no nechajú ju odísť. Alebo ju zničia. Prečo to vôbec robíme? Prečo ak ju nájdeme, tak si ju nevážime viac? Prečo nie sme ochotní bojovať?

Prečo nám je jedno, čo to urobí s tým človekom, ktorý nás miluje?

Necháme ju odísť. Len tak zo dňa na deň, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Je nám úplne jedno, koľko sme o ňu bojovali, ako dlho sme boli sami a ako veľmi sme túžili byť milovaní. Jednoducho sme rozmaznaní a veríme v to, že môžeme mať všetko, čo chceme. Nevážime si lásku a nevážime si ľudí, ktorí nás milujú. Sme zahĺbení do seba do takej miery, že nám nedochádza, čo robíme a aké to má následky.

tumblr.com

Sme slabí a nechceme bojovať. Radšej necháme ľudí z našich životov odísť, akoby sme sa mali snažiť. Už sa nám nechce ospravedlňovať sa. Nepremýšľame nad kompromismi. Nesnažíme sa nič zlepšovať a pozrieť sa na veci aj z partnerovho pohľadu. Radšej ideme ďalej, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Veď príde niekto ďalší. Možno krajší, lepší, milší. Budeme sa s ním viac smiať a menej hádať. A tak sa vo svete premiešavame a hľadáme. Miestami však úplne strácame podstatu. Miestami totiž zabúdame na to, čo je to láska. Ako vyzerá.
A čo všetko to obnáša, ak sa nám ju podarí nájsť.

Je smutné, že nám je to jedno. Že sme ochotní len tak zahodiť lásku a človeka, ktorý nás miluje a chce s nami zdieľať tento bláznivý kolobeh každodennosti. Snažím sa v tom nájsť nejaký dôvod, ktorý má opodstatnenie. Niečo, vďaka čomu lepšie pochopím, prečo nám, čím ďalej – tým viac, je všetko jedno. Ale úplne jedno.

tumblr.com

Po svete chodí mnoho ranených sŕdc. No viem, že po svete chodí aj láska. Bodaj by sme sa naučili viac si ju ceniť a chrániť. Nemôžeme ju hľadať a keď ju nájdeme, tak ju nechať ísť. Alebo ju po krátkom čase zahodiť, zničiť a zadupať pod čiernu zem.

Možno z nej nie je tak veľa, ako si predstavujeme. Možno to nie je nevyčerpateľná studnica, ktorá tu bude vždy a pre všetkých. Možno je to limitovaná edícia, ktorá je tu a teraz a keď ju zahodíme, druhá šanca nemusí prísť tak ľahko.

Presne takto by sme sa k nej mali správať. Presne podľa tohto návodu, by sme mali postupovať. Mali by sme si vážiť každého jedného človeka, ktorí vstúpi do nášho života a chce zostať. Či už to vyjde alebo nie. Podstatné je to, aby sme boli ochotní mu dať všetko, tak akoby bol ten jediný, ktorý nám dáva lásku, nehu a pocit bezpečia. My sami to od iných žiadame, no zadarmo to nedostaneme. Lebo vo svete ešte stále platí to nepísané pravidlo, že dostaneme iba to, čo dáme. Lebo sa to naozaj vracia.

Preto sa nečudujme, ak plytváme láskou, ak sa s ňou iba hráme a ak iba skúšame, že nám to vráti. Je čas pozrieť sa na ňu aj z druhého pohľadu. Nielen láska nám má dávať, ale aj my si ju máme vážiť. A ak nám vstúpi do života, treba ju brať vážne a dať zo seba maximum.

coverphoto: Photo by Allef Vinicius on Unsplash

Facebook komentáre