Milá žena, možno sa teraz cítiš sama a možno to trvá už nejaký čas. A viem, že tá samota nie je len o tom, že vedľa teba nikto neleží. Je to prázdno v srdci. Je to pocit, že hoci sa snažíš žiť, dýchaš len na polovicu. Že sa usmievaš, ale oči ti už dávno prestali svietiť tak ako kedysi. A keď sa ocitneš v tichu, pýtaš sa, kde si urobila chybu, prečo si každý niekoho dokáže nájsť, zatiaľ čo ty zbieraš len sklamania.
Možno si si to takto nikdy nepredstavovala. Mala si svoje sny, predstavy, nádeje… A teraz sa pozeráš na svoj život a máš pocit, že si sa ocitla niekde, kde si nikdy nechcela byť. A najhoršie na tom je to ticho. Ticho, ktoré sa rozlieha v tvojej izbe večer, keď si ľahneš. Ticho, ktoré si púšťaš do uší namiesto hlasu niekoho, kto by ťa objal vtedy, keď to najviac potrebuješ. Bez tvojej prosby. Bez jeho očakávania. Len preto, že chce.
unsplash.com
A viem, že sa pýtaš: Príde ešte niekto? Alebo už mám prestať dúfať?
Vieš… Ono je ťažké veriť, keď sa ti toľkokrát potvrdilo, že sa to končí. Že sa z lásky stáva bolesť. Že ľudia, ktorí sľubovali, zrazu mlčia. Že tí, čo tvrdili, že zostanú, odišli. A možno niektorí aj zostali, ale práve s nimi si bola ešte osamelejšia, než keď si sama. A tak si sa naučila nespomínať, nesnívať, nemyslieť na zajtrajšok. Žiješ pre dnešok, budúcnosť ťa desí. Prežívaš. Držíš sa pokoja, ktorý si si sama vybudovala. Ale hoci je takýto život navonok tichý, nie je úplný.
Chýba ti láska. Taká ozajstná. Nie niekto, kto ti napíše len vtedy, keď sa mu to hodí. Nie niekto, kto ťa miluje len na polovicu. Nie ten, kto hľadá len zábavu a potom sa odmlčí. Ale niekto, kto sa nebude báť tvojej hĺbky. Kto si k tebe sadne, keď budeš mlčať. Kto neodíde, keď budeš plakať. Kto zostane, aj keď nebude jednoduché milovať ťa.
Ale vieš čo ti chcem povedať? Ešte nie je koniec tvojho príbehu…
To, že teraz nevidíš lásku, neznamená, že už nikdy nepríde. To, že si unavená z čakania, neznamená, že sa nemôžeš dočkať. Možno nie dnes. Možno nie zajtra. Ale niekde tam vonku je niekto, kto ťa nebude chcieť zmeniť. Kto ťa bude milovať takú, aká si. Kto príde potichu, nenápadne, vtedy, keď sa už prestaneš pýtať kedy. A práve preto – bude stáť za to.
Nemusíš byť silná každý deň. Nemusíš predstierať, že ti nič nechýba. Môžeš si priznať, že túžiš po láske. Môžeš si priznať, že ťa to niekedy bolí. Nie je to slabosť. Slabosť je klamať si, že ti to všetko stačí. Sila je priznať si, že hoci si celistvá – túžiš po niekom, kto bude vedľa teba celistvý tiež.
unsplash.com
A keď ti bude najťažšie… len si spomeň na všetko, čo si už zvládla…
Na všetko, z čoho si sa pozbierala. Na všetky večery, keď si si myslela, že už to nedáš – a predsa si nasledujúce ráno vstala a išla ďalej. To je tá sila v tebe. Tá istá sila ťa privedie k niekomu, kto si ťa bude vážiť. Nie preto, že si dokonalá… Ale preto, že si skutočná.
Niekedy najväčšie veci prídu v okamihoch, keď to najmenej čakáš. Nie sú ako výbuch, ani ako búrka. Ale prídu také momenty, z ktorých dýcha číry pokoj. Spoznáš úsmev niekoho, kto ťa bude chcieť zažiť, nie ovládnuť, nie zmeniť. Len byť s tebou. V tichu. V prítomnosti. V dôvere.
A preto ťa dnes prosím – nevzdávaj to…
Nezahadzuj vieru v lásku. Nevzdávaj sa myšlienky, že si hodná niekoho, kto ťa bude milovať srdcom, nie slovami. Nenič si svoje sny len preto, že sa doteraz nesplnili. To, že si si už niečím prešla, neznamená, že to bolo zbytočné. Možno si sa len pripravovala. Možno to najkrajšie ešte len príde.
Vieš, láska, ktorú hľadáš, práve teraz hľadá teba. A keď sa raz stretnete… Pochopíš, prečo to všetko muselo tak dlho trvať. Lebo niekedy život čaká, kým budeš pripravená. Kým budeš vedieť prijať niečo dobré bez strachu, že o to prídeš. Kým pochopíš, že sa už viac nemusíš báť byť sama – a práve vtedy… prestaneš byť sama.
A dovtedy? Buď láskavá k sebe. Buď tou ženou, ktorá sa síce cíti osamelo… ale nezabudla veriť. Pretože niekde v hĺbke vieš, že ten, kto dokáže kráčať tmou, si napokon zaslúži svetlo.
Coverphoto: pexels.com
