Sebectvo alebo sebaúcta… To sú dva až príliš často mylne zamieňané pojmy. Drvivú väčšinu článkov začínam svojím zážitkom, ktorý ma prinútil nad niektorými skutočnosťami trochu popremýšľať. Možno niektoré veci rozanalyzovať a pokúsiť sa o vysvetlenie, prečo mnohokrát konáme tak, ako konáme, hoci tým ubližujeme buď sebe, alebo druhým. No myslím si, že tieto slová si môj zážitok nežiadajú. Pretože často sa podobne správame i my. Alebo každý z nás pozná niekoho, kto kvôli druhým v slepej viere obetuje i sám seba.

Na začiatok by bolo dobré povedať si, čo je to sebectvo… Nejdem sa opierať o žiadne slovníkové vysvetlenia, napíšem vám len svoj názor, ako tento pojem vnímam ja. Sebectvo je vlastnosť, kedy seba povyšujeme nad druhých. Ide o číry egoizmus, na základe ktorého konáme len vo vlastný prospech, a to mnohokrát aj za cenu toho, že niekomu ublížime, niekoho urazíme, s niekým sa pohádame tak, že už viac nebudeme schopní pozrieť sa jeden druhému do očí.

pinterest.com

Trochu dramaticky povedané – sebeckí sme, keď za sebou nechávame mŕtvoly, pretože chceme niečo dosiahnuť, niekde uspieť. Kvôli vlastným túžbam podnikáme kroky, ktoré proste spália nejaké tie mosty. 

No veľakrát za sebeckých považujeme aj ľudí, ktorí už nevládzu skákať tak, ako pískame…

Možno to poznáte. Dlhý čas neprejavujete svoj názor. Zatínate zuby i päste a robíte to, čo chce druhý. No keď vám raz povolia nervy, pretože vás toto večné pritakávanie doslova ubíja, a konečne sa vplyvu okolia vzopriete, začína sa peklo. Vraj ste sa zmenili. Vraj sa z vás stali sebci. Vraj vám niečo sadlo na nos a príliš veľa si o sebe myslíte.

Ale tak to nie je, vážení. Vy ste len objavili sebaúctu. Svoju vlastnú, skrytú kdesi v hlbinách vašej duše, po ktorej stokrát predtým pošliapali nielen ostatní, ale predovšetkým vy sami. Je to práve sebaúcta, ktorá nám niekedy nedovolí po tisícikrát sklopiť uši, prehltnúť slzy alebo niektoré slová.

Vždy vravím, že ak chceme otestovať silu niektorých vzťahov, práve tých, ktoré nás oberajú o energiu, mali by sme použiť čarovné slovíčko „Nie.“ Vtedy sa ukáže, či nám tie predošlé početné „Áno“ stáli za to.

Pretože sa občas stane, že kvôli láske alebo priateľstvu rozvíjame sebectvo nie v sebe, ale v druhých…

Nie je to sebectvo, ak chrániš samu seba tým, že bez akéhokoľvek slova odchádzaš od ľudí, ktorí sa k tebe nesprávajú pekne. Mali dostatok času na to, aby si tvoje slová vypočuli, aby ti venovali pozornosť a pochopili, že tak, ako si ty vnímala ich – ako niekoho, kto má v tvojom živote špeciálne miesto, by mali vnímať i oni teba.

Nie je to sebectvo, ak občas niekomu povieš nie. Máš právo nemať náladu či byť unavená. Aj ty máš právo nezdvihnúť občas telefón, pretože v živote každého z nás nastanú chvíle, keď sa potrebujeme rozprávať iba sami so sebou.

pinterest.com

Máš právo povedať niekomu svoj názor, hoci sa nezhoduje s tým jeho. No rovnako si musíš uvedomiť i to, že aj ten druhý má právo uraziť sa. A ukázať ti tak, že ťa nerešpektuje takú, aká si, no chce ťa vo svojom živote iba vtedy, keď s ním súhlasíš, aj napriek tomu, že ti to ubližuje.

Nie, nič z toho nie je sebectvo… 

Volá sa to úcta k jedinému človeku, ktorého máš pri sebe natrvalo – k sebe samej. Nie je sebectvo mať sa rád a sem-tam to svojimi skutkami ukázať aj iným. Nie je sebecké si niekedy dovoliť padnúť na zem a chvíľu si tam poležať. Sebectvo je, keď to niekto nedokáže pochopiť. 

No rovnako sebecké je i to, ak si to nechceš pripustiť ani ty sama. Pretože mať niekoho rád, to je tá najkrajšia vec na svete. No zároveň aj tá najnebezpečnejšia. Je totiž potrebné vedieť, ako s láskou správne narábať. Ktorým smerom ju upriamiť, aby sa tento cit, ktorý má iba hriať, nikdy neobrátil proti nám.

Coverphoto: Photo by Fabrizio Verrecchia on Unsplash

Facebook komentáre