Sem-tam sa mi stane, že od niekoho započujem, ako už neverí na lásku a prestáva si myslieť, že raz zostarne s niekým, koho miluje. Nemám toto presvedčenie rada. Robí to zlo a šíri sa to ďalej infikujúc ďalšie bezbranné duše. Naozaj chceme na základe jednej zlej skúsenosti odhodiť vidinu budúcnosti, na ktorú sme sa tešili už odmala?
Je to podobné, ako keby sme si po prvej búračke autom povedali, že už nikdy viac… Že autá sú len stroje, ktoré si skôr či neskôr musia rozbiť plechy, a tak odteraz budeme všade chodiť len pešo. Alebo ak by sme sa po prvom páde viac neodhodlali chodiť a namiesto toho, aby sme sa zdvihli zo zeme, oprášili si kolená a šli ďalej, by sme stále ležiac poprosili okoloidúcich, aby nám zohnali vozík. Pretože už nikdy nechceme kráčať, veď načo aj, ak sme už raz spadli.
pinterest.com
Je to absurdné, však? Prečo nemáme rovnaký meter na všetky nešťastné udalosti, ktoré sa nám stanú? Prečo raz máme silu bojovať a vstať a inokedy zasa nie? Prečo niekedy zanevrieme na život a tú oblasť života, ktorá nám zjazvila dušu, a v inej oblasti sa zlomiť nenecháme?
Skúsenosti, ktoré nazbierame počas života, nám kazia optiku.
Vysvetlím… Ak nám vzťah nevypáli tak, ako sme si na začiatku predstavovali, odchádzame s hlavou plnou myšlienok, ktoré sa za pozitívne označiť nedajú. Na základe jednej, možno i niekoľkých skúseností, máme vo zvyku generalizovať. Padajú frázy, ako sú všetci muži svine a ženy zasa… Nebudem to sem písať, domyslite si každý sám, čo sa mužom preháňa v hlavách, keď sú čerstvo po rozchode.
Koniec koncov, mnohokrát nám jeden jediný človek naštrbí videnie do takej miery, že hlupáka a grobiana už potom vidíme v každej osobe. Viac neveríme úsmevom a odháňame od seba aj tých, ktorým sme ešte nedali šancu prejaviť sa. Proste na lásku sa už dívame inak, a to len kvôli osobe, ktorá sa ešte nevysporiadala sama so sebou, a tak okrem svojho života ničí aj životy iných.
Jeden človek v našom živote môže spôsobiť, že zanevrieme na lásku. No rovnako nám aj jeden jediný môže neskôr dokázať, že sme sa mýlili.
Ale to je fakt, ktorý už nechceme prijať…
Viem, že emocionálna bolesť je horšia ako tá, ktorú cítime napríklad pri zlomenine alebo rozbitej hlave. Na duševnú bolesť neexistuje liek, a tak sa snažíme čo najrýchlejšie vyliečiť sami, a to tak, že sa začneme uzatvárať. Ale myslíte si, že je to riešenie?
pinterest.com
Veď každý z nás je stvorený na to, aby raz našiel toho pravého alebo tú pravú. Všetci sme odmalička naprogramovaní tak, že sa od istého veku začíname rozhliadať okolo seba dúfajúc, že nám tá naša polovička raz skríži cestu. Tak prečo by sme mali hádzať flintu do žita len preto, že nás raz niekto zranil?
Nie všetci sme rovnakí…
Nie každému je jedno, či svojím konaním niekomu ublíži, či za sebou zanechá slzavé údolie a tisícky otázok v hlave toho, kto ho miluje. Nie všetci chceme páliť mosty, predstierať lásku a keď toho máme dosť, rozídeme sa za pomoci jednej strohej smsky.
Po svete behá toľko ľudí, ktorým chýba pocit, že milujú… Nie pocit, že chcú byť milovaní… A tak ak ste náhodou narazili na osobu, ktorá ešte celkom nedospela, nehádžte všetkých do jedného vreca. Natrafili ste len na jednu bezcitnú kvapku v mori plnom lásky a sŕdc, ktoré chcú milovať.
Nie všetci sú rovnakí… Tak na to, prosím, myslite skôr, ako sa začnete do seba uzatvárať. Pretože raz môžete prísť na to, že tie múry, ktoré ste okolo seba vystavali, vám tienia natoľko, že prestávate vidieť slnko a strácate sa v tom, či je noc alebo deň.
Autor: Aurélia L.
Coverphoto: pexels.com
