Celý život som sa na seba za to hnevala… Za tú moju vlastnosť, s ktorou budem bojovať snáď naveky. Občas mi niekto povie, že sa s tým musím iba zmieriť, a inokedy je mi zasa poskytnutá dobrá rada, ako sa tejto časti môjho ja zbaviť. O čo vlastne ide? O to, že nie som schopná robiť rozhodnutia. Veľké a nezvratné, v pravý čas. Jednoducho pochybujem, pýtam sa, hľadám odpovede a čas mi uteká pomedzi prsty.
Dlho som si myslela, že som iba lenivá. Nadávala som si za to, že sa mi nechce zdvihnúť sa a odísť, že nemám energiu na nové začiatky, že sa mi nechce nachádzať niečo iné, pre mňa možno lepšie. Týka sa to všetkého… Bydliska, práce, vzťahov. Úprimne závidím ľuďom, ktorí sa po prvom impulze zoberú a viac ich nik neuvidí.
pinterest.com
Sú to pre mňa hrdinovia. Neboja sa budúcnosti, vždy v sebe nájdu silu na to, aby niečo zmenili. Taká som ja nikdy nebola. Trápim sa až do posledného okamihu, kedy sa niečo vo mne zlomí a až potom odchádzam. Trasúc sa a vyčítajúc si, že som to celé mohla mať za sebou už dávno a nemuselo to zájsť až tak ďaleko.
Rovnako to bolo aj v tomto prípade…
Čakala som. Na to, že sa zmení on, že sa zmením ja, že sa zmení všetko okolo nás. Nehľadala som riešenia, ale výhovorky. Stále som ho pred sebou ospravedlňovala, bála som sa pozrieť pravde do očí, akoby som tam mala nájsť to, čo ma najviac desí.
No takto život nefunguje. Nemôžeme čakať, že sa niekto zmení, že raz pochopí, akú hodnotu majú naše city a naša prítomnosť v jeho živote. Žiadna situácia si nevyžaduje toľko hrdosti, ako chvíle, kedy si nás niekto neváži a správa sa k nám ako k niečomu, čo nájde na každom rohu.
A takýmto vzťahom som si prešla. Trval roky. Pre mňa to bol čas, ktorý nemal konca, ktorý ma aj takto s odstupom času dokáže rozplakať. Už len spomienky naň mi pripomínajú, ako som zlyhala na plnej čiare. Avšak nie v citoch ani v skutkoch. Zlyhala som práve kvôli tomu, že som zostávala s niekým, od koho som mala odísť už dávno.
No ja som sa rozhodla čakať…
Na čo presne, to sa snáď už nikdy nedozviem. Všimla som si však na sebe jednu vec a myslím, že to dokáže pomôcť každému, kto sa ocitol v rovnakej situácii.
pinterest.com
Keď on nebol schopný uvedomiť si hodnotu našej lásky, začínala som sa cítiť menejcenná. Namiesto toho, aby som tie city pozbierala zo zeme a odniesla ich niekam do bezpečia preč od neho, pomaličky som ich posúvala smerom k nemu. Nabaľovala sa na ne špina a prach a mňa to ničilo každým dňom čoraz viac. Vravela som si, že musím milovať viac, že možno nie som „dosť“, a preto si ma nevšíma.
No dnes viem, že chyba nebola ani v jednom z nás. Jednoducho sa stretli dvaja ľudia, ktorí k sebe nepatrili. Viem, že sa nedá milovať na povel, tak ako sa nedá prestať milovať zo dňa na deň. A to neznamená, že som niečo menej. Len nie som tá pravá.
Ale to je v poriadku…
Ak ani s tvojím citom nie je zaobchádzané tak, ako by si chcela, odíď. Prosím, odíď. Nezostávaj. Časom samu seba zdeptáš tak, že zabudneš, akú máš hodnotu. Pretože ty ju máš… Každý ju máme. Len občas stretneme osobu, ktorá ju nevidí.
A preto nečakaj. Nečakaj na dni, kedy sa budeš utápať vo výčitkách a budeš sa zožierať, pretože sa budeš cítiť menejcenná. To, že ťa niekto nemiluje, neznamená, že si horšia. Čím skôr si to uvedomíš, tým menej to bude bolieť. Pretože tak to v láske chodí. Čím viac sa pre ňu trápime, tým je to horšie.
Dnes už viem, že niektoré situácie vyrieši iba odchod. Žiadne prosby, žiadne výčitky… Iba hrdosť, ktorú nájdeš vo svojom vnútri a odpútanie sa od strachu, ktorý ťa opantá pri predstave, že raz niekoho stratíš. Ale úprimne…
Človeka, ktorý ťa nikdy nemiloval, stratiť nemôžeš. Nikdy k tebe nepatril.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Toa Heftiba on Unsplash
