Viem, že čakáš a nahováraš si, že sa to zmení a on sa vráti. Veď predsa príde na to, že ste si súdení, uvedomí si, čo stratil, pochopí, že pravá láska je len jedna a je to práve tá, ktorú našiel spolu s tebou… Koľko dní či dokonca mesiacov si už takto stratila? Koľko nocí si premárnila myšlienkami na neho dúfajúc, že sa vráti?

Nech už slovo rozchod zaznelo z akéhokoľvek dôvodu, prosím, prijmi, že nastal koniec. Pochop to a zmier sa s tým. Viem si predstaviť, že keď sa oddávaš ilúziám o šťastnom konci a jeho návrate, bolesť sa vždy pominie.

pinterest.com

Ale je to klam, niečo ako blúznenie, ktoré má analgetické účinky…

A pozor… Tiež i návykové. Ak sa ty sama nezatneš a nepovieš si dosť, neodpútaš sa od spomienok, nikdy sa z neho vyliečiš. Takže sa pýtam… Dokedy? Ako dlho sa chceš schovávať do svojich predstáv a jatriť už aj tak dosť hlboké rany tým, že popieraš koniec? On nastal… Hoci si to nechcela, hoci ti chýba a hoci by si dala čokoľvek za to, aby si s ním prežila ďalší deň. No to sa už viac nestane. Všetko sa pretrhlo a ty to musíš prijať.

Neklam samu seba tým, že sa v myšlienkach vraciaš k nemu a ignoruješ realitu. Je čas prebudiť sa a povedať si to na rovinu. Už sa nevráti. Vy dvaja viac nebudete tvoriť pár, pretože sama vieš, že to nefungovalo. Chýba ti jeho vôňa, chýbajú ti jeho dotyky, jeho hlas, úsmev… Ja viem, že to bolí, ale ty tú bolesť iba zbytočne predlžuješ. Nedovolíš jej vybúriť sa, brániš jej v tom, aby zaplnila tvoju dušu a potom odišla.

To, že prišiel koniec, ešte neznamená, že nastal aj koniec sveta…

A poviem ti aj prečo. Raz pochopíš, že sa to muselo stať. Raz sa pozrieš na jeho fotku alebo ho zbadáš na druhom konci ulice a usmeješ sa s otázkou na perách, ako si ho mohla milovať… Veď sa ti už nezdá ani príťažlivý, chémia, ktorá ťa predtým k nemu tak ťahala, tam zrazu nebude. Zasmeješ sa nad časmi, kedy si kvôli nemu prechádzala malým súkromným peklom, a povieš si, že to, čo sa stalo, bolo pre teba to najlepšie.

pinterest.com

Drahá žena, nezabúdaj, prosím, na to, že nemôžeme celý život stáť na prahu dverí a báť sa ich zavrieť. Nemôžeme neustále očakávať, že sa vráti niekto, kto nám už raz povedal zbohom. Jediné, čo musíme v takýchto chvíľach urobiť, je zatresnúť dverami tak, až začnú rinčať pánty, schovať sa do postele s pohárom vína v ruke a priznať si, že nám tento vzťah nevyšiel.

Vlastne ani sama neviem, komu tieto riadky píšem. 

Či tebe, alebo sebe… No dúfam, že raz si obe povieme, že všetko, čo som napísala, bola pravda. Jedného dňa sa obhliadneme späť do týchto čias a bude nám smiešne, pretože nebudeme rozumieť tomu, ako nám on mohol takto popliesť hlavu. Ako sme mohli milovať niekoho, kto je teraz pre nás úplne cudzí.

Pretože áno, tak to je. Už v tomto momente obe myslíme na cudzieho človeka. Viac ho nemôžeme vnímať ako niekoho, kto je súčasťou nášho života, pretože ak sa rozhodol hľadať šťastie inde, tak k nám nikdy ani nepatril.

Jedného dňa to prejde a budeme rady, že sa viac nevrátil, pretože si budeme isté tým, že k nám patrí niekto iný.

Autor: Miška Gachulincová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Povedzme si zbohom

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre