Celý život hľadáme akýsi kúsok do pomyselnej skladačky. Veríme tomu, že ak bude niekto stáť pri našom boku, zrazu budeme kompletní. Bude z nás jeden pevný a stály celok. Už viac nebudeme sami a nebudeme musieť čeliť veciam tam vonku. Vždy, keď sa budeme potrebovať ukryť pred realitou, len sa schúlime do niekoho náruče. Nespočetné množstvo dôvodov, prečo nechceme kráčať svetom osamote. Nespočetné množstvo pozitív, keď niekto vstúpi do našich životov. Nielen pre naše vnútro, ale aj pre náš vonkajšok.

Neuvedomujeme si však, že….

Nikdy nebudeme úplnými. Ak aj niekomu dovolíme, aby tvoril časť nášho JA, nie je isté, že tomu tak bude navždy. Navždy znamená naveky, naveky znamená po celý život. Môžeme sa akokoľvek snažiť presviedčať seba samých, ale len málokto ostane pri nás navždy. 

pinterest.com

A keď odíde, znova budeme neúplní a k tomu ešte aj tá časť nás bude zlomená. Lebo to nasleduje potom, čo nás niekto opustí. Nasleduje to v tom okamihu, keď nás už viac neľúbi. Keď už viac nedokáže byť tou druhou časťou nás. Hoc nám pripadalo, ako dokonale zapadali do našej skladačky, nikdy tomu tak nebolo.
Vyplnili prázdne miesto. Boli nám oporou, podporou, útočiskom a perfektným únikom pred realitou. Avšak to bolo všetko.

Stále ľúbime, ale musíme ich nechať ísť…

Dochádza nám, že sa stávame úplne prázdnymi. Nielen ich časť odišla, ale zobrali si so sebou aj tú našu časť. To prázdno, ktoré je v nás, je bolestivé a neutíchajúce. Chceme si silou-mocou udržať ľudí. Navrávame si, že naša láska k nim by ich mala udržať pri nás. 

No občas ani tá láska nie je tak silná, aby nám zabezpečila, že o nich neprídeme. Akokoľvek silno ľúbime, akokoľvek ochotní sme akejkoľvek obety, bohužiaľ, nebude to nikdy dostatočné. Nedokážeme ich pri nás udržať, keď už necítia to, čo neustále cítime my. 

Odpustíme im, ale aj sebe…

Budeme potrebovať veľa odvahy a následne oveľa viac sily a energie. Musíme si uvedomiť, že nechať ich ísť bude tým najlepším krokom pre nás, ale aj pre nich. Bude nás to bolieť čím ďalej, tým viac. Dňom i nocou budeme plakať a nebudeme vedieť, ako máme to zastaviť. Avšak postupom času sa z toho naše vnútro vylieči. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Zasnívaná

Budú v ňom ešte značné rany, pretože tie už nikdy nezmiznú. No naučíme sa s nimi žiť, budeme sa snažiť pohnúť sa ďalej a jedného dňa sa nám to napokon aj podarí. A o pár mesiacov či rokov pri myšlienke na nich sa pousmejeme. Už nebudeme cítiť žiaden žiaľ či smútok. Už nebudeme mať oči plné sĺz. 

pinterest.com

Odpustíme sebe, ale aj im. Odpustíme si, že sme ich nechali ísť. Odpustíme si, že sme si spôsobili bolesť ich opustením, pretože inak by to nešlo. Postupne by nás to dusilo čoraz viac a viac. Hľadali by sme chyby v nich, ale aj v nás. Viac by sme prikladali zodpovednosť nám ako im. Pretože sme boli tými, ktorí ako poslední ľúbili. 

Aj keď ich city voči nám ochladli, naše nie… 

A aj v tom budeme hľadať chyby. No nebuďme zaslepenými. Niekoho ľúbiť bude vždy tou najlepšou a najúprimnejšou vecou, akú len môžeme pociťovať a dávať. A v neposlednom rada odpustíme im…

Nebudeme im dávať za vinu, že nás prestáli ľúbiť, alebo že nás nedokázali dostatočne ľúbiť. Mohli ochladnúť naše city, no napokon ochladli tie ich. Nespravili to úmyselne. Ver, že to nebolo ich cieľom a ani túžbou. Len sa jednoducho určité veci zmenili. Nastali situácie, aké nastali. A boli nezvratné.

A preto nie všetky lásky sú večné. Majú byť len akýmsi úlomkom nášho života. Možno ponaučením, možno radostnou spomienkou. Možno len hlboko zakorenenou spomienkou, ktorú už viac nevytiahneme na svetlo sveta.  

Autor: @patty.dvo

Coverphoto: Photo by Radu Florin on Unsplash

Facebook komentáre