Život niekedy bok po boku kráča s časmi, obdobiami, kedy bez ohľadu na to, že je nám to viac ako proti srsti, musíme kráčať po ceste, po ktorej sme nielenže kráčať nechceli, ale ani vo sne by nám nenapadlo, že po takej krutej a náročnej ceste raz budeme musieť ísť… Musíme kráčať po ceste plnej výmoľov, nástrah, nepríjemných prekvapení a utrpenia. Je to cesta, ktorá nie je prežiarená slnečnými lúčmi.Nie. Je to cesta, ktorú pretína hustý dážď. Je to cesta, na ktorej viac padáme, ako vstávame. Máme pocit, že nielen táto cesta, ale že celý svet nedáva zmysel. Dokonca ani ten náš vlastný svet. Máme pocit, že zmysel nedáva vôbec nič…

unsplash.com

Neraz nás prepadne myšlienka, že naša existencia je zbytočná…

Nevieme a v kostiach cítime, že tak skoro ani vedieť nebudeme, či sa máme vydať vpravo, vľavo alebo či kráčať priamo. Nevieme ani, či máme dostatok síl kráčať. Ach, ako by sme to aj teraz mohli vedieť?! Teraz, keď aj my, silné ženy, ktoré len tak niečo nezloží, máme silu slabých. Sme tie, ktoré majú problém ráno vstať z postele. Keď sa nám to nakoniec podarí, cítime sa, ako keby sme prinajmenšom zdolali Mont Blanc. No nečudujeme sa tomu. Popravde, už sa nečudujeme ničomu.

Veď kde je ten, ktorý tak skalopevne tvrdil, že nás má rád, že bude pri nás za každých okolností stáť, že nás nikdy neopustí? Kam sa podeli tí, ktorí neochvejne vyhlasovali, že patria do skupiny, ktorým sa hovorí „priatelia do každého počasia?“ Kde sú? Kam sa vyparili? Kde sú teraz, keď potrebujeme podporiť viac ako kedykoľvek predtým? Kde sú, keď náš svet obklopili ľad a chlad?

Prečo nikto nevidí, že sa už nevládzeme chrániť pred búrkou života?

Prečo nikto nevidí naše odreté kolená od neustálych pádov? A čo naše krvácajúce srdce? Azda je už bezcenné? Kde sa podel ten pekný život hýriaci jemnými farbami dúhy? Kde sa podela naša radosť, náš spontánny smiech? Kde majú koniec naše sny a túžby? Majú vôbec nejaký koniec? Naozaj už nemáme právo na nič? Naozaj už nič pekné nepríde?

Možno všetko, čo potrebujeme, všetko, čo potrebujeme teraz, v tieto dni, týždne, mesiace, je nádej.

Áno. Iste. Tak ako nemožno odoprieť životu, že bol zložitý, je zložitý a bude zložitý, tak nemožno odoprieť nádeji, že vie byť rozporuplná kamarátka.

unsplash.com

Viem. Občas je to potvora, pretože vie byť vrtošivá a zradná…

Tak krásne opojne zradná. Z času na čas je tou, ktorá dá zelenú našim falošným, iracionálnym predstavám, našej bezhraničnej fantázii. No tak, ako nakoniec všetko, ani nádej nie je len čierna alebo biela. Práve nádej vie byť to pravé, čo nám vlieva do žíl stratenú energiu a do tela začne vyplavovať endorfíny.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Ty a ja

Nádej je mnohokrát pre život tým, čo je čili pre mexické jedlo. Nádej nám dáva šancu. Šancu znova začať veriť. Veriť v dúhovo sfarbený život. Je to ona, vďaka ktorej veríme, že nás osvietia slnečné lúče a že konečne odložíme dáždnik. Vďaka nej veríme, že naše obité kolená sa zahoja rovnako, ako sa zahojí naša zradou a klamstvom dobitá duša. Vďaka nádeji sme schopné uveriť, znovu uveriť, že máme právo. Že máme právo na všetko to dobré, lepšie, najlepšie, čo život so sebou prináša, aj keď to pre dážď nie vždy hneď vidíme…

unsplash.com

Nádej uzdravuje. Pomaly, pomaličky. Krok za krokom. Ranu za ranou…

Uzdravuje naše krvácajúce srdce. Uzdravuje nás. S pričinením nádeje môžeme zočiť rázcestie, ktoré sme pre oči plné sĺz predtým nevideli. Možno práve nádej udá náš nový smer a pomôže nám oprášiť naše „staré“ sny a túžby. Nádej nám dáva silu a odhodlanie nikdy sa nevzdať. Je to nevyčerpateľná studnica. A preto nádej nestraťme. Nezavrhujme ju. Ak sme ju náhodou, či nie náhodou, stratili, nájdime ju. Nájdime ju v nás samotných.

Ženy, zhlboka sa spolu nadýchnime, vydýchnime, osušme si slzami zmáčané oči, zmyme si konečne tú rozmazanú špirálu, oblečme si tie najkrajšie šaty, aké máme v skrini, usmejme sa a začnime kráčať spolu s nádejou za lepšími, krajšími časmi. Za novou etapou nášho jedinečného života. Veď on na nás čaká…

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre