Niekedy len tak sedíš a rozmýšľaš nad vecami, ktoré sa stali. Sedíš zatvorená v izbe so svojimi myšlienkami a po lícach ti steká jedna slza po druhej. Utekala si predtým tak dlho, tak dlho si sa tvárila, že si v poriadku, že ťa nič netrápi, že ťa nebolí to, čo sa stalo v minulosti… aj keď sa to stalo dávno, možno pred mesiacom, pred rokom alebo keď si bola dieťa, no aj napriek tomu ťa to niekedy dobehne. Myšlienky chodia do tvojej hlavy jedna za druhou a každý deň ich je viac a viac. Až napokon sedíš v izbe a plačeš. Ale to je v poriadku, ver mi. Niekedy je to jediné, čo ti dokáže pomôcť.

Trápi ťa veľa vecí… Možno to, že keď si bola malá, tvoj otec držal v ruke častejšie fľašu ako teba, tvoja mama si našla milenca a ty si to zistila. Možno ťa trápi, že tvoji rodičia niekedy nemali peniaze na všetky šeky, ktoré chodili. Možno, ti zomreli starí rodičia, na ktorých si bola naviazaná, s ktorými si trávila každé prázdniny, ktorý ťa milovali len preto, lebo si to bola ty, ich malé slniečko. Možno ťa zradila najlepšia kamarátka, keď si ju naozaj potrebovala. A možno plačeš, pretože ťa opustil… ten, ktorý tvrdil, že to nikdy neurobí.

pinterest.com

Možno bol tvojou prvou láskou a možno bol tou ďalšou. Možno prešlo už pár mesiacov odkedy ste sa naposledy videli, odkedy ste si naposledy poslali správu na dobrú noc a odkedy sa vaše pery naposledy spojili. Možno sa tvoje srdce už vyliečilo a možno stále krváca.

On bol mojou prvou láskou. Tou naozajstnou, ktorá mohla prekonať všetko. On bol prvý, pri ktorom  som mohla byť sama sebou. Mohla som sa smiať naozaj z chuti, mohla som plakať a mohlo rozprávať moje srdce a jazvy. A bol tu vždy, vždy vedel, čo má povedať, vždy vedel, kedy boli slová potrebné a kedy boli úplne zbytočné. Vedela som, že za lásku treba bojovať, keď naozaj chceš danú osobu, keď cítiš, že tá láska je tá skutočná.

Ale väčšinou prvé lásky skôr končia ako začnú. Neviem prečo, ale proste to tak je. Vieš, ako v každom romantickom filme alebo v knihe, príde k scéne, keď rozprávajú o tom, ako to bolí, ako keby im vytrhol srdce z tela. Ja som tomu po pravde nikdy neverila, že by to mohlo naozaj tak bolieť. Až kým som neležala nehybne na posteli a snažila som sa nadýchnuť, pretože slzy, ktoré vtedy stekali po mojich lícach, boli ako ťažké červené kvapky krvi. Naozaj som to tak cítila a myslím, že na tú noc nikdy nezabudnem. A nezabudnem ani na dni, ktoré nasledovali potom.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi

Prešlo pár dní a pár týždňov, a tá bolesť bola každým dňom väčšia, ten pocit straty a sklamania, že som zas verila a zas som ostala sklamaná, bol neopísateľný.  Naozaj mi ho pripomínalo všetko, všetky tie maličkosti. Chcela som sa s tým vyrovnať a nevedela som ako. Skúšala som robiť veci, ktoré ma nenechali myslieť na neho, skúšala som sa učiť, cvičiť, písať, ale všetko ma priviedlo k nemu.

pinterest.com

Ešte som sa ho snažila hľadať v davoch ľudí, v obchode, vo vlaku, v parku, v kaviarňach a všade, kde som bola. Rozmýšľala som nad tým, aké by to bolo, vidieť ho po takom dlhom čase. Rozmýšľala som, čo by som mu povedala a čo by povedal on mne. Časom som ho prestala hľadať, pretože som sa už potrebovala pohnúť ďalej. Nikdy som sa nevedela rozhodnúť, či verím na náhody alebo na osud. A dnes viem, že každý má svoj osud a všetko sa deje pre niečo. Keď som ho prestala hľadať, zrazu tam stál. Bol to obyčajný deň, taký ako každý iný. Uvidela som ho tam stáť a stál tam s ňou.

Zrazu sa všetky tie myšlienky stratili. Tie, ktoré som si vravela predtým „čo keby ho stretnem, čo mu poviem“ … nezmohla som sa na nič. Po lícach som cítila padať slzy. Bol to zvláštny pocit, taký oslobodzujúci, konečne som to cítila. To, že som voľná. To, že som ho práve vtedy dokázala pustiť a nechať ho ísť, aj keď ma bolelo vidieť ho a vidieť ho s ňou, ale pochopila som to.

On má vytvoriť príbeh s ňou. A ja s niekým iným. Vo vnútri som to nejako pochopila, prečo nám to nevyšlo, aj keď sme to chceli. Viem, že mi ešte hlavou preblesnú myšlienky na neho a niekedy mi padne po líci aj pár sĺz, ale už to nebude bolesť ako vtedy.

Dnes viem, že niekedy môžeš robiť čokoľvek, naozaj čokoľvek, aby si sa pohla ďalej a aj tak to nedokážeš. Pretože niekedy si musíš počkať na okamih, v ktorom sa niečo stane a ty to až vtedy pocítiš a pochopíš, prečo si sa nedokázala pohnúť ďalej predtým.

coverphoto: unsplash.com

AUTOR: Dominika C.

Facebook komentáre