Koľkokrát môže človek milovať? Každý si pamätáme na prvú lásku, keď sme si mysleli, že to bude navždy… Keď sme si mysleli, že už nikdy nepríde nikto, kto by mohol znamenať viac…
Ja som to tiež zažila. Môj najdlhší vzťah trval 8 rokov. A keď sme sa prvýkrát rozišli, môj svet sa zrútil ako domček z karát. Všetko stratilo zmysel…

Počas tohto vzťahu som zo svojho života vytlačila všetkých priateľov a zostala som sama. Myslela som si, že bez neho nedokážem žiť. A to je zásadný rozdiel. Keď neskôr príde niekto, bez koho už žiť nechcete. Pretože žiť sa naučíme bez každého. Cez bolesť, cez slzy, ale naučíme.

unsplash.com

Sranda je, že vtedy, keď to najmenej čakáme, sa začnú diať veci…

Osoba, o ktorej by som nikdy nepovedala, že bude pre mňa takou dôležitou, sa mi v kradla do života. Neviem, aká je presná definícia toxického vzťahu, ale myslím si, že presne do toho spadáme. Človek sa učí na vlastných chybách a ja už teraz viem, že začať cítiť lásku k človeku, ktorý je vo vzťahu, je chyba. Jedna moja dobrá známa mi raz povedala veľmi múdru vetu. Nebuduj si šťastie na nešťastí druhých. No stalo sa.

Všetko sa začalo tak pekne. Boli sme len kamaráti. Veľa sme sa rozprávali. Trávili sme spolu všetok čas, ktorý sme mohli. Keď sa u mňa v práci otvorili dvere, stále som dúfala, že vojde on. Stačila chvíľka v jeho spoločnosti a mala som krásny deň. Večer sme sa prechádzali po parku a spoznávali sa.

Keď som nevedela, ako ďalej, pretože som v nevidela žiadnu cestu, pomohol mi von z veľmi zlého vzťahu, v ktorom som nebola šťastná. No ako to býva, to, čo som cítila nabralo na obrátkach, a zrazu to nebolo kamarátstvo.

Nebolo to ľahké…

On bol vo vzťahu vtedy asi 5 rokov. Vo vzťahu, ktorý nefungoval, no stále boli spolu. Pamätám si asi každé slovo, ktoré mi povedal. Každú chvíľu, ktorú sme spolu strávili. Na pocity, ktoré som cítila v jeho spoločnosti. Čím dlhšie sme sa stretávali, tým viac som ho ľúbila, a viem, že aj on mňa.
Ale všetko sa pokazilo.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Kto si myslíš, že si?

Neviem, či ste už zažili ten pocit, keď cítite, že osoba vedľa vás je vaša spriaznená duša. Ja ten pocit poznám. A pri ňom som spoznala samu seba. Pochopila som, kto som, čo od muža chcem a čo nie. Nikdy som sa pri ňom nemusela pretvarovať. Vždy som bola sama sebou. Miloval ma strapatú, nervóznu aj smutnú. Všetko šlo tak samozrejme.

unsplash.com

Chcela som ho iba robiť šťastným…

To zas mňa napĺňalo šťastím. No trvalo to pridlho. A on bol ako medzi dvoma mlynskými kolesami. Z jednej strany som tlačila na neho ja, že to už ďalej nezvládam, a na druhej strane ona. Nevedel sa pohnúť, a tak sa nakoniec rozhodol.

Je to 5 mesiacov, čo sa to skončilo a stále mi stekajú slzy po lícach. Niekedy si hovorím, že keby to šlo, chcela by som ho vymazať zo svojho života. No potom si pomyslím na to, že niekto možno nikdy nezažije ten pocit, ktorý som mala pri ňom ja. To ticho, ktoré liečilo moju dušu, keď sme ležali vedľa seba.

Niekedy tí, ktorí k sebe patria, nemôžu byť spolu…

Ako on povedal… „Stretli sme sa v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Ak patríme k sebe, verím, že sa cestu k sebe nájdeme.“ Také ľahké vysloviť to a také ťažké v to aj naozaj veriť.

Láska je zložitá. Niekedy nevieme, čo nám prinesie. Či je tu len na chvíľu, alebo sa z nej budeme tešiť celý život. Tá moja tu bola len na chvíľu a keby som vedela, že to tak bude, užívala by som si každú minútu stokrát viac a vryla by som si každú spomienku hlbšie do pamäti, aby som nikdy nezabudla.

Preto…

Ak je vo vašom živote niekto taký, nedovoľte mu, aby zapochyboval. Hovorte mu, ako ho milujte, a robte všetko preto, aby si tým bol istý. Pretože nikdy neviete, dokedy vo vašom živote bude.

Neviem, či niekedy zabudnem. Či niekedy prestanem cítiť smútok pri myšlienke na neho. No aj cez tú bolesť viem, že navždy zostane najdôležitejším človekom v mojom živote.

Autor: Dianka

Coverphoto: Photo by Hamann La from Pexels

Facebook komentáre