Snaha je vynikajúca „vec.“ Dokáže nás priviesť do vytúženého cieľa, vie náš život obohatiť o momenty naplnené šťastím, kedy si povieme, že hoci to bolo ťažké, stálo za to… Ale niekedy je snaha to najhoršie, čo môžeme urobiť. Naozaj. Predovšetkým sa to týka snahy, ktorá by mala prinútiť niektorých ľudí inak konať. Viac si nás vážiť. Viac nás počúvať, konečne k nám niečo začať cítiť. A toto je ukážková situácia, v ktorej akékoľvek snaženie jednoducho nemá cenu…

Snaž sa o svoje sny. Upri pohľad kamsi do diaľky, kráčaj si za svojím snom, prekračuj prekážky, aj keď ťa budú bolieť nohy, a neprestávaj, kým nedosiahneš to, čo chceš. Ale nikdy sa nesnaž preukázať niekomu, aká si výnimočná, ak to on sám nevie a nechce vnímať. Nikdy nedávaj nikomu to, čo nevie oceniť, pretože ty mu dávaš kúsok zo seba a tým pádom si ten kúsok násilne vytrhávaš kvôli niekomu, kto ho odhodí ešte skôr, ako si ho všimne.

pinterest.com

Viem, že takéto situácie nás nútia dávať ešte viac…

Len málokto si po prvej ukážke, že sa jeho snaha míňa účinku, povie, že tadiaľto cesta nevedie. V týchto chvíľach nás sklamanie z toho, že sa cítime nedocenení, núti snažiť sa viac. Aby sme niečo dokázali. Aby to ten druhý pochopil. Najčastejšie bojujeme o niekoho, koho už len samotná prítomnosť je nepekným bojom s trvalými následkami.

Ak si máš niečo z mojich slov odniesť, prosím zapamätaj si, že ten, kto ťa neocení teraz, tak neurobí už nikdy. V prípade, že by mu na tebe záležalo, všimol by si aj nepatrnú maličkosť, ktorou by si mu preukázala svoje city, zainteresovanosť či záujem.

Čím viac sklamaní a nedorozumení v mojom živote vzniklo, o to viac som sa presvedčila, že sa im jednoducho vyhnúť nedá. Pretože na svete sú „ľudia“ a ľudia. Jedného dňa, kedy mnou lomcoval hnev, ľútosť aj pocit krivdy, som zistila, že sa môžem snažiť, ako len chcem, no cudzí pokazený charakter nikdy neopravím. 

Dnes už nevysvetľujem…

Hlavu skloním len vtedy, keď pochybím ja sama, nie iní. Dnes viem, že slová poskladané do viet sa dajú interpretovať na milión spôsobov a kto chce, urazí sa na aj prejav náklonnosti a vďaky. Akonáhle vidím, že niekto v sebe živí aroganciu a nadriadenosť namiesto ľudskosti a pochopenia, nemám dôvod zostávať v jeho blízkosti a utvrdzovať sa v tom, čo mi moja intuícia už dávno našepkala – že raz aj tak odídem. A som si istá, že je dobré počúvať ju. Ona neklame, iba tíško hlási pravdu a dá sa na ňu spoľahnúť aj vo chvíľach, kedy mnou rezonuje smršť nepekných pocitov.

pinterest.com

Dnes mi je jasné, že ak by som to pochopila skôr, nestratila by som toľko času. Pretože boli roky, kedy som vysvetľovala tak veľa a hľadala si cestu k niekomu, kto ma na tej jeho ceste vnímal ako nepatrný míľnik, ktorý mohol a aj nemusel spozorovať. Dnes už viem, že niektorých ľudí treba obísť a nesnažiť sa. Pretože otázka: „Čo by bolo, keby…?“ bolí v duši menej ako zistenie, že som urobila maximum, zaprela som samu seba a aj tak som nakoniec s plačom odišla. Tí, ktorí pri nás majú stáť a majú dotvárať náš život, sa po nedorozumení a krátkom odlúčení vrátia opäť. Takže vlastne nemám čo stratiť, možno iba čas, ktorý investujem tam, kde nie je využitý.

Je len na nás, či sa budeme snažiť tam, kde to má cenu, alebo budeme zaslepene mrhať svojím časom a citmi…

Nie som si istá, kedy som sa zmenila, ale raz som sa len pozrela do očí človeka, s ktorým sme evidentne boli každý niekde úplne inde. Neviem, či poznáš ten moment, kedy sa s niekým rozprávaš a snažíš sa vydiskutovať si s ním nejaké nedorozumenie. Ty si v pokoji, pretože o nič nejde, a na srdci máš len jednu vec – rozumne a slušne mu vyjadriť svoj nesúhlas s jeho konaním. A on si ide svoje… 

Uráža sa, uráža teba, chŕli argumenty, ktorým chýba štipka logiky a svoj hnev prenáša aj na tvoju stranu. Chtiac-nechtiac sa jednoducho nasrdíš a necháš si ním pokaziť nielen celý deň, ale aj možno nejaký ten týždeň. Pretože áno, ľudská hlúposť a arogancia dokážu vždy nahnevať niekoho, kto si v duši zachováva protipólne hodnoty. 

A toto ja už nechcem…

Nechcem sa zbytočne hnevať na niekoho, kto v živote hľadá niečo iné ako ja. Postupom času prichádzam na to, že každý konflikt je len dôsledkom toho, že som dlho predtým držala jazyk za zubami a snažila sa poslúchať, aby ma mal niekto rád.

Lenže už dávno nechcem, aby ma ľudia mali radi len vtedy, keď zapieram svoje ja. To naozaj nikam nevedie. Chcem, aby moje city opätoval niekto, kto vlastným pozorovaním zistil, čo mi urobí radosť, ako mi prejaví vďaku a čím ma naopak zraní. Tým pádom niektoré veci robí častejšie a niektorým sa zasa vyhýba. A tomto sú vzťahy, ktoré za to stoja…

Coverphoto: Photo by Ilyuza Mingazova on Unsplash

Facebook komentáre