Vždy bol taký všímavý, nežný a neodolateľný, vždy tu bol pre mňa a nikdy nezabudol. Sedával pri mne a počúval, ako mi tlčie srdce, ako pomaly dýcham. Sedel a čakal, kým nezaspím a potom ma ešte chvíľku pozoroval, ak by som sa náhodou prebrala.

Bol to môj muž, bol to môj najlepší priateľ a nenahraditeľná osoba v mojom živote. Osoba, ktorá ma zmenila, ktorá spravila z malého ustráchaného dievčaťa, silnú sebavedomú ženu. Človek, ktorý veril v niečo, čo som sama v sebe nemohla nájsť.

V niečo väčšie, v niečo silnejšie, čo vo mne bolo, len som potrebovala otvoriť oči, a to on urobil…

Otvoril mi oči… naučil ma vidieť.

pinterest.com

Miloval ma, keď som seba samú nespoznávala. Tak hlboko a vášnivo, od začiatku, a práve ten začiatok bol najťažší, no napriek tomu sa ma nikdy nevzdal a nikdy o mňa neprestával bojovať.

Chápal ma, bol mojou vŕbou, ku ktorej som vždy mohla prísť a plakať. Vŕbou, ktorá ma potom všetkom postavila na nohy a dodala mi síl, keď už som nedokázala ani stáť na vlastných nohách. Pomohla mi spraviť prvý krok a nakoniec ma naučila lietať aj bez krídel.

Bol mi všetkým, čím len mohol byť.

A nedokážem vysloviť slovo, ktoré by bolo dostačujúce, ktoré by dokázalo opísať moju vďaku za to všetko, čo pre mňa urobil. Za to, že mi dal život, po akom som vždy túžila, za to, že mi daroval kus seba. A hlavne, že mi daroval samu seba… Že mi v ničom nebránil, naopak, že ma vo všetkom, čo som si zmyslela, podporoval. Vo všetkých mojich bláznivých snoch.

pinterest.com

S ním bolo všetko jasnejšie, všetko dávalo zrazu význam. Aj veci pre mňa bezvýznamné ma začali zaujímať. Moje srdce až pri ňom začalo cítiť a vnímať všetku krásu, ktorú som pred tým nevidela.

No ako som sa zmenila ja, zmenilo sa všetko. A pritom som si tak priala, aby všetko zostalo presne ako vtedy…

Bolo niečo krátko po siedmej večer a sedeli sme pred telkou, pozerali sme náš obľúbený seriál a jedli moje zhorené hrianky so syrom. Vtedy som si priala niečo, čo som až dodnes nevyslovila. Priala som si, aby sa tento moment zastavil, alebo aspoň aby sa opakoval znova a znova. Aby sme aj o pár rokov sedeli vedľa seba a cítila som to isté. Pocit domova s ním.

No dnes som túto osobu, tohto muža, ktorý mi býval všetkým, opustila. Vzdala som sa nádeje, ktorou som sa snažila stále živiť. Nádejou, že sa to spraví. Že sa spraví náš vzťah, ktorý je tak prázdny. Už dávno ma nebozkáva ako zvykol, už dávno nečaká kým zaspím, už dávno ma nemiluje. Už dávno to viem. Viem to a cítim, že nič nie je tak, ako bývalo pred tým. A aj keď, ma všetci odhovárali, ja som to skúšala. Skúšala som zachrániť niečo, čo už dávno zachrániť nejde.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Príbeh, ktorý budem rozprávať svojej dcére

No, keď je láska väčšia ako my, skúšame to stále dookola, pri každej možnej príležitosti si nahovárame, že máme ešte šancu a možno je to len zlé obdobie.

No, nie je.

pinterest.com

Pretože zlé obdobia sú, no aj v nich sme si istí tým, čo k tomu druhému cítime a to je to, čo som nebola ochotná prijať. A bolo to pre mňa také jednoduché, neprijať to, že ma už nemiluje ten, ktorý sľuboval, že bude navždy.

Zvykli sme snívať o našom dni, o tom, ako asi budú vyzerať naše deti, náš dom, náš svet, ktorý si vybudujeme. Zvykli sme sa rozprávať o všetkom tak otvorene a zrazu dnes nedokážeme nájsť slová skoro na nič. Nedokážeme sa už ani milovať. Nedokážeme už nič SPOLU.

Niekedy nestojí vzťah za záchranu alebo lepšie povedané, za bezvýznamné nahováranie si, že je to len dočasné. Nemá význam utápať sa v niečom, v čom už viac nie sme dvaja. Dnes mám zlomené srdce, zlomenú dušu aj svet, v ktorom je všetko naopak. Dnes, sa mi nechce vyliezť z postele a najradšej by som sa ukryla pred svetom, no viem, že to nejde. A napriek všetkým pocitom, ktoré ma ťahajú na zem, viem, že som sa rozhodla správne.

Viem, že musí niečo najskôr skončiť, aby mohlo prísť niečo nové. Viem, že aj keď boli časy, keď sme si boli všetkým, už nie sú a nebudú trvať navždy. A aj keď je to ťažké prijať, jediné, čo mi skutočne pomôže, je začať vnímať všetko odznova. Začať žiť bez neho, žiť inak. Žiť život, ktorý mám vo svojich rukách tak ako my všetci.

Lebo najdôležitejšie práve vtedy… keď sa cítime slabí a opustení, je nezabudnúť na seba, na to, že náš život nekončí. Aj keď to tak vyzerá, nie je to tak. Slnko nesvieti pre jednu lásku. A to, že jedna odišla neznamená, že iná nepríde. Neznamená to, že už nemáme prečo žiť, pretože máme a máme toho veľa. Tak na to nezabudni, nezabudni na SEBA. 

coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre