Jednou z najťažších vecí v mojom živote, ktorú stále neviem prekonať, je… povedať definitívne zbohom. Vysloviť to bez akejkoľvek ľútosti a potom zavrieť dvere. Za niekým, koho som si obľúbila, milovala ho a považovala ho za súčasť svojho života. Zrazu ten človek chýba. Zachváti ma potreba zdvihnúť telefón a zavolať mu, vždy ma čosi núti prísť za ním a dať všetko do poriadku. Prehltnúť tú krivdu, ktorá ma zabolela, len preto, aby som v duši necítila prázdno.
Avšak viem, že toto správne nie je. Nastáva totiž presne ten moment, kedy mi srdce prikazuje, aby som podliezla vlastné ego, a rozum… ten sa voči tomu bráni. Našepkáva mi, že všetko raz prebolí a bude to dobré. Prečkám tie najhoršie časy a uvedomím si, že viem existovať aj bez tejto osoby. Prestane mi chýbať, spomienky vyblednú a ja sa od minulosti úplne odstrihnem. Nemôžem sa predsa kvôli niekoľkým týždňom ubíjajúcej samoty nechávať stále zraňovať.
Niektoré rozlúčky bolia, ale sú potrebné…
pinterest.com
Nikdy som nepatrila k ľuďom, ktorí vedia bez mihnutia oka niekoho zo svojho života len tak vyhodiť. Ak milujem, dám do toho všetko. Ak si niekoho k sebe pustím, bojím sa toho, že ho raz stratím. A keď sa k niečomu takému začne schyľovať, robím všetko pre to, aby sa to nestalo. Aby som opäť raz nepocítila, aké to je, keď niekto len tak odíde.
A práve preto som dlhé roky bola ochotná akceptovať všetko, čo si ku mne druhí dovolili. Všetky krivdy, ktoré na mne kedy iní napáchali, som, dá sa povedať, vyriešila za nich. Hoci mi tým dávali jasné znamenie, ja som si tvrdohlavo húdla svoje… Nechcem predsa zabudnúť na všetko to pekné, čo som s nimi zažila. Nevymažem ich zo svojho života kvôli jednej jedinej chybe…
A tak som odpustila. Vždy. Nežiadala som vysvetlenie, stačilo mi len jedno strohé a mnohokrát i neuprimné prepáč.
Zabudla som však na to, že ľudia sa menia. Že nemôžem súčasnosť hodnotiť na základe pekných spomienok, pretože v nich už môže figurovať úplne iná osoba ako tá, ktorú pred sebou vidím teraz. Meníme sa každým dňom. Prispôsobujeme sa tomu, čomu musíme v živote čeliť. A tak sa zmení i naše správanie.
pinterest.com
Teraz už viem, že niekedy sú rozlúčky nutné. Nezabúdam na to, čo bolo predtým, to vôbec nie. Ale snažím sa pozerať na to, ako sa tá osoba správa práve teraz. To, že nás najviac zrania osoby, na ktorých nám záleží, je logické. Dovoľujeme im to vždy, keď im prejavíme náklonnosť. Dáme im do rúk svoje srdce a nezostáva nám nič iné, len dúfať, že s ním budú zaobchádzať ako s niečím krehkým. Tak ako zaobchádzame my s nimi.
Nie vždy je to však pravidlom…
A preto je dôležité nebáť sa. Nebáť sa, že na chvíľu ostaneme sami. Ak opäť raz odpustíme, nikam sa neposunieme. Na to sú rozlúčky dobré… aby sme sa pohli vpred. Vyskúšali si, aké to je žiť bez osoby, o ktorej sme sa domnievali, že je neoddeliteľnou súčasťou nášho života.
A pritom to nie je také ťažké, ako sa zdá. Práve naopak. Vo väčšine prípadov je rozlúčka nesmierne oslobodzujúca. Spočiatku nie. Najprv to bolí. Ale neskôr… Prídeme totiž na to, že sme sa zubami-nechtami držali niekoho, kto za tú námahu vôbec nestál.
Autor: Katarína Cagáňová
Coverphoto: unsplash.com
