Som si istá, že v živote každého z nás už bol (ak ešte nebol, tak s určitosťou môžem tvrdiť, že bude) človek, ktorý odišiel. Bez slova. Jednoducho zmizol a vyparil sa. Darmo sme čakali, nikdy viac sa nevrátil. Neobzrel sa a nechytil našu ruku, ktorú sme naťahovali za ním aj dlho potom, ako odišiel. Nechal náš stáť na mieste s hlavou plnou otázok.

Odišiel… Lebo nemohol zostať, lebo musel odísť...  To nám však v tej chvíli bolo úplne jedno. Vo chvíli, kedy stratíme reč. Kedy len bezmocne stojíme a pozeráme sa, ako kráča preč niekto, s kým sme si plánovali celý život. Je to akoby spolu s ním odišla aj duša z nášho tela a potrebujeme pár dní kým sa spamätáme.

Kým si uvedomíme, že to nie je zlý sen ale realita.

Potrebujeme týždne, kým prestaneme naivne čakať a pozerať na telefón, kedy konečne zavolá alebo napíše.

A niekedy máme pocit, že nestačí ani celý život, aby sme toho človeka prestali milovať.

Väčšinou ani len netušíme, čo prežíva druhá strana. Vidíme len to, ako odchádza a ako sa všetky sľuby menia na klamstvo. Ako sa všetky vyznania lásky stávajú ničím. Vidíme len seba ako tam nemožne stojíme.

Zamysleli sme sa však niekedy nad tým, že možno to bolo dobré alebo dokonca potrebné?

Možno ten človek nemohol zostať. Jednoducho sa musel zbaliť a vypariť sa z nášho života ešte skôr, ako by bolo neskoro.

Musel ísť niekam, hľadať niečo… Možno samého seba alebo možno niečo, v čom nájde zmysel… Možno len jednoducho musel odísť. A nevedel vysvetliť prečo, ale cítil, že nemôže zostať, že to nebol ten prístav v jeho živote, v ktorom by chcel zakotviť svoju loď.

A presne vedel, že čím dlhšie zostane, tým väčšia bude spúšť, ktorú po sebe zanechá.

Zbalil sa odišiel. Neprišiel dať bozk na rozlúčku ani vysvetlenie... Lebo niekedy sú v živote situácie, ktoré sa nedajú vysvetliť. Darmo by nám niekto, kto je na odchode z nášho života, vysvetľoval, že odchádza, lebo musí. Lebo aj keď ma pri nás všetko, jednoducho musí ísť preč… Darmo by sa nám snažil povedať, že aj keď nechce ublížiť nám, ale koniec koncov zistíme, že nám spravil láskavosť.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Dievča, už sa zobuď!

Bolesť je veľký čarodej a v tej chvíli, v tej bolesti by sme aj tak nechápali.

Vždy až časom pochopíme, že ľudia niekedy odchádzajú, aj keď dobrovoľne, ale istým spôsobom proti svojej vlastnej vôli. Lenže so životom nejde bojovať. Niekedy sa môže zdať, že vyhráme, ale osud nám aj tak ukáže, že on má posledné slovo.

Pretože v živote sú veci, na ktoré neexistuje vysvetlenie, len sa dejú ….

Presne tak, ako niektorí ľudia prosto odídu… A až časom, až keď na ich miesto príde niekto nový, zistíme, že nám spravili naozaj láskavosť Že aj keď my sme to ešte nevedeli, ale oni to už cítili, že toto nie je to navždy a to práve… Iba dočasné. A keď sa dočasne priveľmi predlžuje, bolesť ktorá po nej zostáva, je neskutočná.

Až časom si uvedomíme, že často krát odísť nie je prejavom slabosti, ale sily. Chce to obrovskú dávku sily, vzdať sa niečoho a niekoho a len tak odísť…

Lenže práve to prázdne miesto, ktoré zostane prázdne, je prázdne preto, aby tam prišiel niekto iný… Niekto, kto tam naozaj patriť bude.

cover photo: pexels.com

Facebook komentáre