Včera bol jeden z tých výnimočnejších dní. Pre jednu ženu špeciálne krásny, pre inú špeciálne bolestivý. Možnou za tou bolesťou bola strata niekoho, kto ju detstvom sprevádzal. Možno strata niekoho, koho detstvom chcela sprevádzať ona a nebolo jej to dopriate. A možno je ten dôvod úplne iný, skrytý hlboko v útrobách duše, no o to viac citlivejší. Nech sú tieto dôvody akékoľvek, jedna vec je istá… Nehovorí sa o nich. Pretože sa tieto dôvody jednoducho „nenosia“.
Včera bol deň, kedy sa blahoželalo mamám. Deň, kedy bol internet zavalený šťastnými fotkami, dokonalými pózami a frázami o vďačnosti a bezhraničnej láske, ktorú k ničomu inému nemožno prirovnať. A tam spočíva ten problém… Materstvo totiž nie je len o tom. Je aj o chybách, zlyhaniach a pocitoch, ktoré sa za pozitívne označiť nedajú. Je aj o trhlinách, ktoré množstvo vzťahov medzi matkami a deťmi narušili.
unsplash.com
A preto by som chcela vyjadriť podporu aj ženám, ktoré o sebe pochybujú…
Ženám, ktoré o svoju mamu prišli príliš skoro.
Ženám, ktoré sa boja stať sa mamou.
Ženám, ktorým zatiaľ nebolo dopriate mať dieťa.
Ženám, ktorým to už dopriate nikdy nebude.
Ženám, ktoré dúfajú v zázraky a tisíckrát svoju vieru zlomili a znovu našli.
Ženám, ktorým vzťah s ich vlastnou mamou vháňa slzy do očí.
Ženám, ktoré sa dobrovoľne rozhodli nikdy sa mamou nestať.
Ženám, ktorým chýbal len kúsok, aby sa matkami stali.
Ženám, ktoré so svojimi deťmi nemajú najlepší vzťah a trápi ich to.
Ženám, ktoré nie sú dokonalými matkami alebo dcérami.
Pretože život nie je len čierno-biely. Je pestrý, aj keď nie vždy farebný a odetý do svetlých odtieňov. No v každom prípade nie je jednotvárny… Je plný rôznorodých osudov. Osudov, ktoré nás občas nútia niekoho odsúdiť, pretože sa nám tento príbeh jednoducho nezmestí do predpísaného rámca. A pritom… By sme skôr potrebovali len viac porozumenia, menej škatuľkovania a viac načretí do vlastnej minulosti, ktoré by nám poskytlo dôkaz, že ani my sami nie sme vôbec dokonalí.
Tento článok nebude dlhý…
Lebo aj tie najzásadnejšie okolnosti sa v našom živote odohrali neskutočne rýchlo. Nestihli sme sa na ne pripraviť, nestihli sme na ne adekvátne zareagovať, nestihli sme nič… Len sa stali a my ich musíme časom prijať. Mlčky, nikomu sa nezdôverujúc. Pretože ťažko hovoriť o bolesti, ktorá nás pranieruje, útočí na naše najslabšie miesta a zaháňa nás do kúta samoty.
Lenže v tejto bolesti nie sme samy. Cítia ju mnohé z nás. Občas sú presne tie bolesti, o ktorých sa bojíme hovoriť, najväčšou a najrozšírenejšou pravdou…
unsplash.com
A preto by som chcela, aby bol včerajšok sviatkom nás všetkých. Aby bol oslavou žien, ktoré deti mať nemôžu. Žien, ktoré o svoje dieťa prišli. Žien, ktorým chvíľu trvalo, kým sa v materstve našli. Žien, ktoré sa s úlohou matky ešte stále vžívajú. Žien, ktoré sa svojim mamám pokúšajú odpustiť. Chcela by som, aby Deň matiek patril všetkým ženám, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú matkami.
Deň matiek nie je len o kvetoch a bonboniérach…
Ale aj o otázkach, ktoré naveky budú nezodpovedané, o odpovediach, ktoré zostanú nevyslovené. O bolesti, s ktorou sa niet komu zdôveriť. O ranách na srdci, ktoré zostávajú hlboko skryté, pretože by ich podstate nik iný nerozumel. O absurdnom, no o to viac presvedčivom pocite zlyhania a vlastnej neschopnosti. O chybách, ktoré už nemožno napraviť.
Deň matiek občas bolí… Je pripomienkou toho, čo sa stalo, nestalo, malo či nemalo a nestihlo stať. A to je dôvod, prečo si pozornosť a porozumenie zaslúži každá žena.
Coverphoto: Photo by JoelValve on Unsplash
