Ak by som mala poukázať na najdôležitejšiu skúsenosť, vybrala by som si túto: Nikdy viac by som nestála na prahu dverí. V žiadnej oblasti života… V láske, v kariére, v priateľstvách. Je to taký ten stav, kedy neurobíš ani krok. Ani von, ani dnu… Ani koniec, ani nový začiatok. Jednoducho život naokolo plynie ďalej, no bez teba… Pretože ty len čakáš, čo sa stane. Čo urobia druhí a ak neurobia nič, stále čakáš. Pretože sama sa rozhodnúť nechceš, hoci už tak trochu tušíš, aké rozhodnutie by pre teba bolo správne.

Sú to napríklad vzťahy, ktorým sme obetovali príliš veľa, no napriek tomu sa nevyvinuli podľa našich predstáv. Sú to vzťahy, v ktorých nevieme, na čom sme, preto to nechceme definitívne zabaliť. Sú to aj také vzťahy, na ktoré sme si priveľmi zvykli a vlastne ani nevieme, čo by sme si počali, ak by sme tie dvere za nimi zavreli. A sú to aj vzťahy, ktoré nám spôsobujú viac bolesti, ako je únosné, no my sme ňou už totálne otupení a paralyzovaní.

unsplash.com

Prečo vlastne tak ťažko zatvárame niektoré dvere?

Mne osobne v takejto situácii dosť pomohlo, keď som sa nad tým zamyslela… Prečo je to teda také ťažké? A prišla som hneď na viacero dôvodov. Prvým z nich je ten, že my ľudia nemáme radi drastické zmeny. Dokonca ani také, ktoré vedú k lepšiemu. Či to chceme, alebo nie, túžime po živote, ktorý nás veľmi neprekvapuje a na ktorý sme zvyknutí. Vlastne za všetkými vzťahmi je zvyk.
Zvykáme si veľmi rýchlo, a to aj na zlé a boľavé veci. Zvykáme si na to, že veci sú také, aké sú, a ak nám aj celkom nevyhovujú, stále nám to dáva viac istoty, akoby sme zažili niečo nové, nepoznané a navyše prifarbené smútkom zo straty. Preto odchádzame, až keď nemáme inú možnosť, až keď sa v nás nahromadí toľko hnevu, bezmocnosti a bolesti… Pretože sa konečne viac bojíme toho, čo sa práve odohráva, ako neznámeho, čo nás čaká.

Druhým dôvodom je, že sa neradi vzdávame. Veď vlastne akýkoľvek koniec, ktorý sme si neželali, si naše podvedomie interpretuje ako vlastnú prehru. Väčšina z nás považuje rozvod za zlyhanie, hoci to vôbec nie je pravda. A keď sa k tomu pripojí aj hra ega, ktoré u niekoho dosahuje závratných výšin, je razom „vymaľované“… Radšej tie dvere nezavrieme, pretože by sme sa cítili ako tí, ktorým opäť niečo nevyšlo. Preto je také ťažké rozhodovať sa, či odísť, ďalej čakať alebo sa snažiť viac. Preto tak často a tak dlho stojíme na prahu dverí… Pretože nám v tom „pomáhajú“ naše pocity.

unsplash.com

No to ešte neznamená, že je to v poriadku…

Prečo by ti mal život pretekať pomedzi prsty? Prečo by si mala strácať čas s mužom, ktorý ťa zjavne nechce naplno „zapojiť“ do svojho života? Prečo by si mala cítiť smútok, ak niečo s niekým nevyšlo? Ubližuješ tým sebe. Naťahuješ samu seba. Pripravuješ sa o nové príležitosti len preto, že sa do nich nechce. No spomeň si na to, ako ťa niekto dlho-predlho prehováral, aby si s ním niekam išla. Na výlet, na párty, hocikam… A tebe sa do toho vôbec nechcelo, ale napriek tomu si privolila. No keď si tam už bola, zabavila si sa tak, ako už dávno nie. Presne takto isto je to aj s každým novým začiatkom… Najprv ho nechceme. No keď sa práve odohráva, zistíme, že toto sme predsa chceli.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nehovor mi, že si zaslúžim niekoho lepšieho

Je preto v poriadku, ak si sa pristihla, ako len stojíš na prahu dverí. Ale teraz už vieš, že by si tam nemala stáť príliš dlho. Nauč sa zatvárať dvere za osobami, ktoré ťa nútia stáť na ich prahu. Ukry sa do bezpečia, nalej si pohár vína a nechaj tých, ktorí ťa oberali o energiu tam vonku. Neboj sa, že si tým spečatíš svoj osud…

Dotyčný vie, kde sa tie dvere nachádzajú. A keď príde na to, že ťa nechal príliš dlho čakať, môže na ne kedykoľvek zaklopať. Je však otázne, či ťa ešte zastihne vo fáze, kedy ťa jeho príchod poteší. Pretože vieš… Aj na slobodu si treba zvyknúť. Ale zvyká sa na ňu veľmi rýchlo.

Coverphoto: Photo by Tamara Schipchinskaya on Unsplash

Facebook komentáre