O páde na absolútne dno sa veľa nehovorí. My ľudia totiž neradi priznávame svoje zlyhania. Na jednej strane kvôli tomu pílime uši svojim najbližším a očakávame ich ľútosť, no na strane druhej pred tými, ktorých sme si k sebe až tak blízko nepustili, zvykneme zahmlievať a predstierať, že je všetko oukej. No napriek tomu si myslím, že minimálne raz za život to prežije každý.

Nech už sa ten krach týka čohokoľvek, aspoň raz spadneme a pocítime, aké to je tvrdo dopadnúť. Možno pohoríme finančne, možno sa totálne popálime v citovej oblasti, no výsledok je rovnaký – máme pocit, že sa všetko zrútilo a nastal absolútny koniec nášho bytia. Vidíme iba črepiny a premýšľame, či ich pozametať, prekročiť a ujsť, alebo ich začať zliepať späť do ako-tak pôvodného tvaru.

Neexistuje rada, ktorá by pomohla každému.

pinterest.com

Pravidlo, ktoré ak by sme nasledovali, okamžite by sme sa vylízali zo všetkých možných problémov, naozaj nie je. No nech sa rozhodneme urobiť čokoľvek, dôležité je nikdy sa nevzdať. Nikdy nezabudnúť na to, že pokiaľ máme sami seba a vieru v nás, opäť môže byť život krásny.

Nikdy by sme nemali neprepadnúť zúfalstvu a neprestať hľadať nové cesty. V časoch, kedy sú okolo nás iba črepiny, sa všetko zdá také tmavé a hrozivé. Nebezpečenstvo na nás dýcha pri každom kroku, pretože ho živíme svojím strachom. A veľakrát úplne zbytočne…

Len málokedy si uvedomíme, že každý pád je vlastne nový začiatok. Nová šanca vyskúšať to opäť, iným spôsobom a s vedomím, že sa už vieme poučiť z vlastných chýb.

Ten, kto nezlyhal, žije mimoriadne opatrne.

A je to vlastne život? Bez riskovania, spontánnych krokov a dôveru v iných ľudí? Podľa mňa nie… Kto nepadá na dno, ten sa nikdy nedíva na oblohu, iba upiera zrak pod vlastné nohy a striehne na to, kam kráča. Nikdy si nedovolí snívať a už vôbec si tvrdohlavo nejde za tým, po čom túži.

pinterest.com

Takýto človek môže síce povedať, že sa nikdy nepopálil, no na druhej strane sa zasa nemôže pýšiť tým, že žije život, ktorý by ho napĺňal. Prijíma k sebe iba to, čo mu je ponúknuté, a nesiaha po ničom, čo mu je vzdialené. Má síce samé istoty, ale žiadne prekvapenia.

Mne osobne všetky moje pády stoja za to pekné, čo som kedysi prežila. Viem, že nič z toho by sa nestalo, ak by som sa raz vzdala a prestala snívať.

Nikdy by som nezažila to napätie, ktoré som cítila, keď som sa pýtala: „Čo ak to nevyjde?“. Nikdy by som nemala v očiach slzy šťastia, keď sa mi podarilo niečo, v čo som tajne dúfala. Nikdy by som si nebudovala neustále nové a nové sny…

Ak by som sa raz vzdala, už by som viac neprežila to pekné, na čo budem spomínať až do konca života.

Nikdy sa nevzdať… Aj napriek tomu, že sa nám niekedy môže javiť, že celý svet je proti nám a tie najsilnešie sily sa spikli, aby nám nič z toho, čo si prajeme, nevyšlo. Nezáleží na tom, koľko ľudí nás sklame, koľkokrát si povieme, že sme niečo nezvládli… Dôležité je neprestať a poučiť sa zo svojich chýb.

Dôležité je milovať stále, aj keď láska občas bolí. Dovoliť si lietať, hoci sme veľakrát tvrdo spadli na zem. A snívať aj napriek tomu, že sa nám niekoľko snov rozsypalo na márne kúsky.

Autor: Silvia Kuchařová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Moje všetko nestačilo...

Coverphoto: Photo by Pietra Schwarzler on Unsplash

Facebook komentáre