Ja viem, že vzdávať sa nemáš v krvi. Viem, že len pri tej myšlienke ťa pochytí panika a máš pocit, že tento krok k tvojmu životu jednoducho nepatrí. Viem, že všetky predstavy, ktoré o budúcnosti máš, sú späté s ním, a akákoľvek odchýlka od tvojich plánov ti vyvoláva strach, znepokojenie a úzkosť. Viem, že ti na tejto láske záleží, že predstavuje niečo, čo si neustále musíš ochraňovať a obhajovať – sama pred sebou aj pred každým, kto sa ťa pýta, či si ešte stále s ním. Či ste sa už niekam posunuli alebo sa čosi konečne zmenilo. K lepšiemu…
A ty na tieto otázky nemáš odpoveď. Vlastne i máš, no bolí ťa to. Bolí ťa priznať si, že obhajuješ lásku, ktorá ťa už dlho nepohladila. Lásku, čo len vyvoláva rozpaky a jej budúcnosť je hmlistá, ak vôbec nejaká.
unsplash.com
Viem, že stále dúfaš, že sa to zlepší…
No kdesi v kútiku duše už tušíš, že len klameš samu seba. Už si sa totiž niekam pohla. Trochu ďalej, hoci len o kúsoček. No predsa ťa po dlhom čase začína nahlodávať pochybnosť. Najprv len trošku, časom čoraz viac. Čím ďalej, tým menej premýšľaš, aké to bude, ak sa veci konečne upravia, pretože čoraz častejšie ťa máta predstava, čo bude, keď predsa len… Keď už raz nebudeš mať silu v tom pokračovať. Tú lásku chrániť a veriť jej.
Pretože dnes už to, čo cítiš, nie je len o citoch. Je to predovšetkým o sile. A o vytrvalosti – koľko ešte vydržíš, kým ťa to úplne nezlomí. Koľko ešte budeš vládať, kým sa ti minie aj posledná kvapka energie. Áno, dnes to vnímaš ako boj. Nie ako prechádzku s niekým, kto zastane, keď si budeš chcieť oddýchnuť. Ale ako vytrvalostný súboj svojho srdca a rozumu.
Viem, že nie je ľahké prejsť do tejto fázy…
Lenže takto to, drahá, funguje. Presne takto to chodí, keď príliš dlho čakáš a príliš slepo dôveruješ. Dnes si už úplne iná, ako keď ste sa stretli. Si netrpezlivá, znechutená a príliš unavená. Stereotypom aj sklamaniami, ktoré postupne jedno za druhým prichádzali. Dnes už začínaš tušiť, že presvedčiť niekoho, aby ťa miloval, je nemožné. No stále nedokážeš veriť, že sa ťa toto zistenie priamo týka. Vieš to, ale nechceš, aby si to zistila takto. Na vlastnej koži, vlastnou skúsenosťou. Skúsenosťou s ním. S niekým, s kým to malo dopadnúť úplne inak.
unsplash.com
Kde je vôľa, je aj cesta. A kde je láska, prekážky akoby zázrakom miznú. A naopak – tam, kde láska nie je, len chceme, aby tam bola, sa tie prekážky kopia. Tak na to mysli, prosím, keď sa budeš znovu osamelá pýtať, prečo je to s niekým také komplikované. Prečo sa z lásky stáva naháňačka za kúskom citu, z náklonnosti zasa drankanie o pozornosť. A spomeň si pritom na to, že niekde vonku je ktosi, koho síce zatiaľ nepoznáš, no všetko by s ním šlo hladko. Práve preto, že by ťa milovať chcel – takú, aká si, a nemusel by svoj nezáujem ospravedlňovať klamstvami o tom, ako ešte potrebuje čas a priestor.
Raz pochopíš, že týmto vzťahom bojuješ sama proti sebe…
Proti svojmu šťastiu, z ktorého si postupne ukrajuješ zakaždým, keď mu ešte dávaš šancu. Proti vlastnej slobode, ktorú ti on vzal, hoci ste si navzájom nič nesľúbili. Spútal ťa inak, spôsobom, ktorý z teba urobil len bábku čakajúcu na to, čo urobí.
Raz pochopíš, že vlievať lásku tam, kde sa stráca ako v bezodnej jame, je ten najhorší krok, ktorý môžeš na ceste svojho života urobiť. A to bude deň, kedy už nebudeš premýšľať, či má cenu zostať či čakať. Nebudeš uvažovať, či ťa rozchod zlomí či zničí. Budeš vedieť, že sa to už stalo dávno. A že si sa práve teraz začala liečiť… Liečiť myšlienkou, že si zaslúžiš niečo lepšie…
Autor: Sára
Coverphoto: Photo by Vladislav Nahorny on Unsplash
