Viem, že ak sme zamilovaní, niektoré naše zmysly vypíname. Na úkor nich sa nám zasa spustia úplne iné receptory, na ktoré sa však pod vplyvom chemického koktejlu, ktorý láska spúšťa v našom mozgu, nemôžeme úplne spoľahnúť. Neposkytujú nám dôveryhodný obraz o realite, v ktorej sa práve nachádzame, no majú vo zvyku ju trochu skrášliť. A to niekedy i spôsobom, ktorý sa neskôr preukáže ako dvojsečná zbraň, a – bohužiaľ – jediným človekom, ktorý jej ostrosť pocíti na vlastnej koži, sme práve my.
Darmo si budeš hovoriť, aby si mala oči otvorené. V začiatkoch vzťahu to možné nie je. Všetko je ružové, obe strany sa snažia ukázať sa v tom najlepšom svetle. Vždy sme milí, vždy máme čas i náladu, objatia sú horúce, bozky čarovné. Konečne máme pocit, že sme našli niekoho, kto nám celý život chýbal, osobu, ktorá vylieči aj tie rany, čo v našej duši zanechali iní.
pinterest.com
No potom príde fáza, v ktorej čaro sa pomaly vytráca dostratena…
Kdesi je chyba. Odrazu vidíš aj to, čo si predtým nevidela a na čo ťa upozorňovali iní. Pretože ich oči neboli zaclonené láskou, a tak všetko, čo teraz škrie teba, oni svojím zrakom vnímali už dávno. A ty len premýšľaš nad tým, ako sa to stihlo tak rýchlo pokaziť. Stále v sebe živíš nádej a nahováraš si, že je to len obdobie, ktoré tak ako prišlo, aj odíde.
A keď nič z toho zlého z tvojho života neodchádza, vinu hľadáš v sebe. Nemáš toľko pozornosti, koľko by si chcela. Necítiš takmer žiadnu lásku, chýbajú ti prejavy akéhokoľvek citu. Všetko to, čo si predtým dostávala, tu zrazu nie je.
Ale niečo ti poviem… Nič z toho nikdy nebolo reálne. Nič z toho, čo si prežívala, nebolo skutočné, to len ty si to vtedy chcela cítiť. Malý úsmev, úplne obyčajný a všedný, si ty pasovala za prejav unikátnej náklonnosti. Jeden dotyk, ktorý v skutočnosti neznamenal nič, v tebe vyvolal toľko pocitov.
Obviňuješ seba a dúfaš, že ak sa zmeníš ty, zmení sa aj on…
Robíš veci, ktoré si predtým nerobila. Uspokojíš sa aj s málom, aj s nepatrným náznakom lásky, ktorého podstatu si opäť pretváraš podľa vlastných predstáv. Dokresľuješ si realitu tak, ako by si ju chcela mať. A keď sa nemení on, meníš sa ty. Si láskavejšia. Zabúdaš na seba. Priveľmi sa zaujímaš, chceš byť všade, kde je aj on.
Doslova a do písmena ubližuješ sama sebe. Ukazuješ mu, že na nikom inom ti nezáleží, iba na ňom. Lebo veríš, že raz to pochopí a vaša rozprávka sa skončí šťastne. Práve jeho si umiestnila na piedestál svojich priorít a je ti jedno, že ty si sa pritom, ako si padala z takej výšky, poriadne udrela. On si tvoje rany nevšíma, možno ich dokonca zosmiešňuje a ty robíš to isté. Veď prečo nie, raz z toho bude láska a o pravú lásku treba bojovať.
pinterest.com
No toto je poriadne klamstvo…
Zvyknú to hovoriť tí, ktorí sa zaľúbili do niekoho, kto ich nemiluje. Možno ich prehliada, možno sa s nimi zahráva, pretože čo iné robiť s človekom, ktorý odhodil svoju hrdosť. No o lásku sa bojovať nemá. Nie o jej začiatok. Ak sa dvaja milujú a ich spoločný život im skrížia prekážky, áno, vtedy možno hovoriť o nejakom boji. No v pravom zmysle slova to boj nie je. Je to záchrana toho pekného, čo si už spolu vybudovali.
Môžeš niekoho žiadať, aby ťa miloval. Môžeš mu tvoju lásku dokazovať tak veľmi, ako len budeš chcieť. Ale ak ťa on nemiluje ešte predtým, ako sa k týmto skutkom znížiš, bude to zbytočné.
Nikoho nezmeníš. Každý sa skôr či neskôr začne správať tak, ako mu našepkáva jeho charakter. Ak sa k tebe niekto nespráva tak, ako by si chcela, čakanie je márne. Zázrak sa konať nebude. Jediné, čoho sa dočkáš, bude vytriezvenie. A vtedy si povieš, že to nestálo za to, že si sa za ten čas, čo si čakala, mohla posunúť niekam inam…
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by Joshua Rawson-Harris on Unsplash
