2:43 ukazujú hodiny na stene a ja stále neviem zaspať. Tak len tak ležím na posteli, po tme, pri otvorenom okne, cez ktoré je vidieť jasné hviezdy na oblohe. V hlave mi behajú rôzne myšlienky, spomienky, výčitky, plány do budúcnosti. Mám strašnú chuť postaviť sa z postele, obliecť sa a vybehnúť von. Bežať, kým mi budú nohy vládať, a všetky tie myšlienky, ktoré ma prenasledujú, zmiznú. 

Stále myslím na to, ako veľmi chcem ísť DOMOV. Ale kde to je? Kam vlastne patrím? Mám pocit, že všetko, čo v mojom živote znamenalo istotu, zmizlo, všetko sa pominulo a ja som tu sama. Cítim sa ako malé dievčatko stratené vo veľkom svete a neviem, čo ďalej, neviem, kam sa pohnúť. Neviem, koho sa môžem spýtať na radu, neviem. kto sú tí praví a kto nie. Neviem komu sa dá ešte veriť, netuším pred kým môžem dostať záchvat plaču a pred kým záchvat smiechu.  

unsplash.com

Neviem, kto mi chce podať pomocnú ruku a kto iba podlomiť kolená… 

Tak veľmi si želám vrátiť sa o pár rokov v čase, kde jediným mojim problémom bol môj výzor a v mojej hlave sa odohrávali mnou vymyslené scenáre, ktoré sa nikdy nemohli stať. Pri pohľade na Malý voz ma chytá nostalgia. Keď si spomeniem na svoj vlastný svet, na ľudí, ktorí stáli pri mne. Ktorí mi zotreli slzy z tváre, keď bolo treba, ktorí ma nenechali v záchvate smiechu samu, ktorí sa nepýtali zbytočné otázky.

Chýbajú mi úprimné objatia, sarkazmus a bozky na dobrú noc. Chýbajú mi starí ľudia, staré vzťahy, staré miesta, staré emócie. Aj tam, kde som sa kedysi cítila v bezpečí a neporaziteľná, som teraz stratená. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď nevie, čo chce

Občas mám chuť zbaliť všetky svoje veci a psa a odísť… 

Odísť ďaleko od všetkého a od všetkých a už nikdy sa neobzrieť späť. Začať nový život, s novými ľuďmi a postaviť sa na vlastné nohy. Ale na druhej strane, občas netúžim po ničom inom, ako sa zakutrať do županu a chlpatej deky v mojej starej detskej izbe, zobrať si knihu a uniknúť pred realitou. 

unsplash.com

Občas si hovorím, že toto všetko sa mi iba sníva, že to nemôže byť pravda, že som si to zasa vymyslela v tej svojej hlave a je to iba zlý, realistický sen, ale keď sa zobudím, tak sa na tom spoločne zasmejeme a všetko bude opäť dobre. Netúžim po ničom viac, ako po ešte jednom objatí a po jednom bozku, po tom, aby som sa s každým mohla rozlúčiť a poďakovať za všetko, čo mi dali. 

Uvedomujem si však, že touto nostalgiou a výčitkami nič nezmením… 

Tak po dlhom nočnom behu je na čase utrieť potoky sĺz z tváre a byť lepším človekom. Prinajmenšom presne takým, akých by som chcela vo svojom živote sama stretávať. 

Autor: Petra

Coverphoto: Photo by Pasha Chusovitin on Unsplash

Facebook komentáre