Sedela som v jednom podniku, zašitá niekde v kúte za stolom, kde nebolo priveľa ľudí. Nemala som chuť na nejaký blízky kontakt s ľuďmi. Chcela som byť len ja, sama so sebou. Objednala som si dve deci vína a vytiahla krabičku cigariet. V kabelke som zalovila zapaľovač a vytiahla som ten, ktorý mi ho okamžite pripomenul. Toho muža, o ktorom doteraz neviem, či mal prísť do môjho života, alebo nie.
Mala som vzťah s mužom, ktorý bol síce skvelý, snažil sa mi splniť prvé aj posledné, bol pozorný, milý, zaujímal sa o mňa, no niečo tomu predsa len chýbalo. Nevedela som prísť na to, čo to bolo. Veď všetko bolo perfektné. Aspoň som si to myslela.
Alebo skôr som sa snažila nahovoriť si to.
pinterest.com
Zapálila som si cigaretu a myšlienkami som sa vrátila do doby, kedy som spoznala dotyčného, ktorý mi prevrátil môj dokonalý svet, vzťah aj život hore nohami. Spoznali sme sa… proste niekde… náhodou. Nepamätám si to, ach, bolo to tak dávno. Jedinou vecou, ktorú si pamätám, ako by sa bola odohrala pred piatimi minútami, je to, čo som pocítila, keď som ho uvidela.
Jediným pohľadom, jediným úsmevom vo mne vyvolal to, čo bolo dlhé mesiace skryté. To, čo mi chýbalo v každom dovtedajšom vzťahu. Ten pocit, kedy sa vo vás niečo ozve, akoby to kričalo: ,,To je ono!” Akoby vám niekto strelil facku, aby ste to zaregistrovali a uvedomili si to. Bolo to tak neskutočne silné, až to bolelo.
Domnievala som sa, že je to len nejaký môj tajný chtíč, ktorý sa raz za čas ozve, keď sa žene zapáči nejaký muž. Nebrala som na to ohľad a ani som tomu spočiatku neprikladala veľkú váhu. Až dokým sme sa nespoznali osobnejšie. Rozumeli sme si geniálne, zistila som, že ma priťahuje nielen zvonka. No v tom momente som bola v poriadnom probléme. Čo teraz?
Ako som tak fajčila a premýšľala, len som nad sebou krútila hlavou. Stretávali sme sa. Občas. Len tak, nič sa nestalo. To by som si neodpustila. Len tá túžba vidieť ho, môcť s ním byť, aj keď len na chvíľu, bola silnejšia ako ja. Sranda je, že to vždy inicioval on a bola som na mäkko z toho, že aj on prejavuje akýsi záujem. Hoci vedel, že niekoho mám. Lenže vtedy som ešte ani len netušila, že má niekoho aj on. Vtom som naše stretnutia rázne prehodnotila, z čoho bol celkom zdeprimovaný. Ja podobne.
pinterest.com
Odpila som si z vína a trošku som sa zasmiala nad tým, ako reagoval. Vravel, že nevidí nikde problém. Že už to aj tak ani jemu, ani mne neklape, chceme byť spolu a že by sme pre to mali niečo robiť.
Mne by to aj klapalo, keby tam je to, čo tam nikdy nebolo – šialená láska, radosť, pocit bezpečia, opory, pohoda, pokoj. Z mojej strany tieto veci zaostávali už od začiatku. A presne tohoto scenáru som sa obávala. Že jednoducho príde niekto a všetko zničí tým, že všetky tie veci ponachádzam uňho. Hoci ja som mu to dovolila, lebo som inak nemohla.
Bojovala som sama so sebou, no všetka snaha bola zbytočná a márna.
Nedajú sa poprieť city, ktoré už dávno existujú. Nedajú sa nanútiť tam, kde nikdy reálne nebudú. Bolo mi zo seba skutočne zle. Lenže nemohla som za to. Až vtedy mi došlo, že ľudí, ktorých som odcudzovala za to, že opustili partnerov kvôli iným, by som mala skôr obdivovať. V určitom zmysle. Samozrejme, že nie pre to, že ublížili blízkej osobe, ale že dokázali spraviť všetko pre to, aby aj oni boli šťastnými.
tumblr.com
Ja som to nedokázala. Zotrvávala som vo vzťahu (v ktorom síce bolo všetko ako v nejakom článku pre ženy, a.k.a. 10 znakov, že váš vzťah je takmer dokonalý), no šťastná som veru nebola. Deň čo deň som sa namáhala tváriť sa, že je všetko v poriadku, no vodila som za nos nielen jeho, ale aj seba.
Čo sa stalo s pánom, pri ktorom mi šlo srdce vyskočiť z hrude? Neviem. Uzavrela som to v čase, kedy asi polroka tvrdil, že jeho vzťah ukončí, no očividne na to nemal gule. Nevyčítam mu to, človek sa v ľuďoch mýli. Možno mal takisto strach. Strach ukončiť niečo overené. Som však rada za poslednú triezvu bunku v mojom mozgu, ktorá ešte nebola napadnutá nainfikovanými citmi a ktorá dokázala pochopiť, že vlastne nič z tohoto nemá význam. Ani nemalo.
Hoci to trvalo chvíľu, ďakujem mu za to. Pri ňom som sa cítila nepopísateľne inak.
Dopila som víno a len som kývla čašníkovi, že si dám ďalší pohár. Príde mi však absurdné to, ako tento svet funguje. Stretnete niekoho, s kým si viete predstaviť všetko na svete, no aj tak s ním nemôžete byť. Je jedno z akého dôvodu, myslím, že ich jestvuje mnoho. Kde je ale, sakra, spravodlivosť?
V nejakom čase som si uvedomila, že keď ja nemôžem byť s niekým, pri kom cítim to, čo by každý človek aspoň raz za život cítiť mal, prečo by som mala byť s niekým, pri kom to tak necítim, hoci on to cíti pri mne? Prečo on môže byť šťastný, že je so mnou, keď ja vo vnútri trpím kvôli tomu, že mu jeho lásku neviem ani spolovice vrátiť? Prečo mu to nevadí, aj keď je to tak očividné?
Začal mi pripadať ako sebec, ktorému stačí len to, aby ma mal, pretože to jednoducho chce.
Čím ďalej, tým viac som sa chcela oslobodiť, len som sa bála reakcie. Jeho, všetkých. Na moju osobu, na moje činy, na moje rozhodnutie.
Neskôr mi však priateľka povedala: ,,Dievča, buď raz konečne sebec aj ty a mysli na seba. Ak ti to nevyhovuje, skonči s tým. Tak to v živote chodí. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Od teba si tiež nikto nepýtal povolenie, keď ťa posielal do péčka.”
tumblr.com
Chvíľu mi to znelo veľmi kruto, veď prečo by som si mala na niekom kompenzovať svoje rany z minulosti, no nakoniec som pochopila, že je to svätá pravda. Veď aj pravda občas bolí a svet sa z toho nezrúti. Faktom bolo, že keby to neurobím, bola by som pripútaná a zviazaná ešte teraz.
A namiesto toho tu sedím pri druhom pohári vína, čo tiež nie je nejaká výhra, však čo si budeme klamať, ale nemusím aspoň nič riešiť. Ale som šťastná. A presne to mi najviac chýbalo. Len tak sedieť a nechať svet okolo mňa plynúť. Tak, ako má. Tak, ako aj ľudí v ňom. Pretože nech sa stane čokoľvek, má to nejaký zmysel. Časom to pochopíme. Po pár mesiacoch či rokoch pochopíme, prečo sa stali určité veci. A prečo sa niektoré nestali…
A ktovie, možno sa ešte raz s pánom, ktorý mi pomotal hlavu, srdce a všetky bunky v tele, ešte stretneme. Zmenení. A možno sa práve tá jedna vec, ktorá nás spájala, nikdy nezmení.
Toto je len jeden príbeh. Jeden z mnohých iných. Každá z nás má jeden svoj. A možno má každá z nás toho jedného muža, ktorý nečakane prišiel, len tak, bez opýtania. A otočil jej svet o 360 stupňov.
coverphoto: thoughtcatalog.com
Naša nová kniha o ženskom svete, ženskej sile a vzťahoch, Úlomky Ženy 2, je už dostupná aj s venovaním priamo u nás – TU.
