Nepotrebuje začiatok roka, aby cítila nádej v lepšie začiatky, ani búrlivé oslavy, aby vedela, ako chutí sloboda. Prišlo to v úplný všedný deň… Ten pocit, že sa čosi zmenilo. Čosi v nej – akoby tá žena, akou bola ešte nedávno, kamsi odišla. V zrkadle sa spoznávala, navonok vyzerala úplne rovnako, no srdcom sa na seba vôbec nepodobala. Cítila sa inak. Slobodnejšie, nespútane, akoby z nej ktosi zhodil ťažký balvan, ktorý musela so sebou všade vliecť. Konečne… Tento pocit jej chýbal celé roky.
Chýbalo jej to vždy, keď v niekom, kto by mal byť jej najväčšou oporou, žiadnu istotu nenachádzala. Chýbalo jej to zakaždým, keď vyriekla stovky slov a vedela, že ju nik nepochopil. Chýbalo jej to v okamihoch, kedy si bola istá, že je jedno, čo všetko povie, i tak jej slová nik nevezme vážne, a tak mlčala. Mlčala s niekým, s kým sa mali bláznivo smiať, zhovárať sa dlho do noci a o kom mala vedieť všetko.
unsplash.com
Jej sa však čoraz častejšie zdalo, že o ňom nevie vôbec nič…
Paradoxne ju tieto myšlienky konfrontovali viac a viac, ako roky plynuli. Nemal by byť práve čas tou veličinou, ktorá poznanie medzi dvoma ľuďmi prehlbuje? Nemala by v ňom dnes, po toľkých rokoch, čítať ako v otvorenej a pre ňu dobre známej knihe? Nemali by si rozumieť aj bez slov, nachádzať navzájom v gestách a mimike toho druhého celé vety? Mala… Mala by. Lenže nedialo sa to. Nedokázala v ňom prečítať nič. Emóciu, myšlienky, pocity… Nevedela, čo sa v ňom odohráva, hoci ležali jeden vedľa druhého.
A to ju ničilo. Spočiatku mu odhaľovala svoje srdce vrstvu po vrstve. Milovala, snažila sa pochopiť, hnevala sa, hľadala chyby v sebe. Veď predsa za rozpadom vzťahu sú vždy dvaja. On aj ona. Obaja… Tak si teda zaumienila, že to napraví. Lenže zabudla, že i na náprave niečoho pokazeného sa musia podieľať spoločne.
A tak sa nechala vysiliť…
Všetko šlo bokom a veškerá snaha bola sústredená len na neho a až potom na nich. Pomaly zabúdala, čo chce ona, prehliadala svoje potreby, len aby prišla k vytúženému cieľu. Po čase ten cieľ i našla. Skutočne dorazila do konca. Lenže tento koniec nebol taký, aký si predstavovala.
Jedného dňa sa proste vzdala. Pochopila, že to všetko bolo zbytočné, pretože na to bola sama. A vzťahy, tie sú o dvoch. Nemožno dlhodobo ťahať i za niekoho iného a prenášať na seba cudzie chyby. Teraz to už vedela. Teraz, keď uvidela, že jej vysnený sen sa jej vzďaľoval ďalšou a ďalšou snahou.
unsplash.com
Nečakala však, že to najhoršie ešte len príde…
Možno to bolo tým, že ju koniec pristihol totálne nepripravenú. Mesiace, kedy všetku energiu venovala záchrane jedného vzťahu, ju unavili natoľko, že na samotnom konci už žiadnu energiu nemala. A tak zostala na všetky pocity úplne sama, bez štipky sily sa im postaviť a vzoprieť.
Dnes však už na toto obdobie len spomína. Nebolo ľahké, ale postupne v ňom nachádzala úlomky svojej sily. Ženskej sily, ktorá je neobmedzená, hoci o nej v tých najdôležitejších chvíľach zvykneme najviac pochybovať. Dnes vie, že je to celé za ňou a ak by mala byť úprimná, nevie, ako sa to stalo. Na jednej strane má pocit, že to trvalo roky, no potom musí priznať, že to prešlo ako pár okamihov. Všetky dni boli rovnaké, zliali sa do jednej sivej machule.
Dnes však vníma všetky farby sveta…
Pretože jej už nechýba ten, kto jej láskou pohŕdal. Dnes sa neničí myšlienkami o vlastnej neschopnosti zabudnúť na niekoho, kto na ňu zabudol dávno predtým, ako sa ich cesty rozdelili. Dnes sa necíti zničene. Vie, že ju to posilnilo. Priznáva, že bola blázon, ak o takúto lásku bojovala. Pochopila totiž, že si zaslúži niečo omnoho lepšie.
Vstáva bez myšlienok na neho. Zaspáva s pocitom, že ju nič neťaží. Nečaká, že sa niekto vráti, pretože to už vôbec nechce. Je jej dobre. Akceptovala všetko, čo sa stalo, a spätne priznáva, že to inak ani nemohlo byť. Presvedčila sa totiž, že aj trpké konce vedú ku krásnym začiatkom.
Už to nie je o ňom. Už je to o žene, ktorá konečne nie je bláznivo zamilovaná a dokázala sa odstrihnúť od muža, pre ktorého bola príliš veľkým darom na to, aby ho vedel uniesť.
Coverphoto: Photo by mahdi chaghari on Unsplash
