Raz za čas to príde asi na každého. Ten deň, kedy si síce uvedomujete to všetko, za čo ste vďační, ale predsa vám niečo chýba. V tieto dni, kedy sme iba doma, maximálne ideme niekam do prírody alebo na nákup, prišla na mňa tá chvíľa CH. Ráno som sadla do auta, zapla rádio tak hlasno ako vždy. Svietilo mi slnko do očí. A zrazu nálada nikde. Väčšinou sa pristihnem pri tom, že sa v tomto počasí usmievam a naozaj úprimne vždy poviem: Ďakujem, že existuje na svete niečo, ako je Slnko.
Vždy ma to nabije energiou a naozaj nepotrebujem veľa. Teraz to bolo ale iné. Ani hnev, ani smútok. Žiadna emócia, ale prázdno. Cestou autom som si kládla otázku, kde sa vôbec berú tieto pocity? Je to ukryté v srdci, niekde hlboko skryté v nás, alebo je to v hlave a my sami si spôsobujeme to, ako sa cítime?
pinterest.com
Nie som odborníčka na to, ako žiť život úplne bez problémov, stále šťastní a spokojní…
Vlastne myslím, že sa to ani nedá. Na sociálnych sieťach si to síce často ľudia myslia, lenže tí ľudia si pridávajú príbehy, fotky a ostatné veci len vtedy, ak sú v tom momente ako-tak šťastní. Určite tam nepridajú hádky so svojím partnerom, ak majú slzy na krajíčku alebo fotku, ako sedia na záchode. Takže buďte v kľude.
Šťastie patrí k životu a je super, ak tento stav bude prevládať, ale nebojte sa aj stavu, aký mám dnes ja.
Nie je to o tom, že by som si nevážila to, čo mám, to vôbec. Mám dve krásne deti a partnera. Dokonca už mám momentálne aj také dni, že som sa pristihla pri obede zamyslená nad životom, ako som mu nakrájala mäso na malé kocky ako malému dieťatku. Mám strechu nad hlavou a mnoho iného. Veľa ľudí by dalo, neviem čo za to, aby žili tak ako ja.
Len pociťujem občas v sebe niečo ako prázdno…
Možno je to tým, že tie dni sú momentálne také, aké sú. Sme zavretí doma, máme čas premýšľať o tom, kto sme, kde sa nachádzame a s kým prežívame svoj život. Ťažko povedať, na čo som prišla ja. Asi je to tým mojím vzťahom s partnerom. Stále mám pocit, že mám patriť niekde inde, kde si ma človek bude vážiť a budem pociťovať v objatí tú lásku a bezpečie.
Dôverujem životu, že som presne tam, kde mám byť a všetko smeruje k lepšiemu…
V prvom rade ale viem a som si tým istá, že prvá cesta začína práve v našej zmene. Začať milovať a vážiť si samu seba a potom sa zmení i okolie. Ale toto je beh na dlhé trate. Nie sú to dni, sú to mesiace, roky pracovania a hľadania samého seba.
pinterest.com
Myslím si, že ako ľudia stále niečo hľadáme…
Práca, partner, zázemie. Príde vysnívaná práca, hľadáme partnera. Príde partner, hľadáme byt, dom, kde sa s ním môžeme zabývať. A takto by som mohla pokračovať. Teraz máme dostatok času nájsť niečo vnútri v nás. Jediné, čo nám asi pomôže v týchto dňoch a časoch, je tá životná sila, ktorá drieme v každom, a pokora k životu.
Viete, ako sa hovorí? „Životná sila nie je sila svalov, je to odvaha v srdci a pokora k životu.“
Doprajte si teda teraz čas na seba a naozaj prijmite s pokorou všetko, čo sa deje okolo vás. Nebráňte sa svojim pocitom a aspoň pred sebou priznajte to, čo trápi vaše srdce, dušu alebo hlavu. Verím všetkým, ktorí niečo hľadajú, kto pociťuje občas prázdno, kto sa necíti z času na čas úplne komfortne, že nájdu odpovede a pokoj v duši.
Autor: Sašulik
Coverphoto: Photo by Lili Kovac on Unsplash
