Niekedy ma prepadne náhly smútok, ktorému sa nedokážem ubrániť. Príde odrazu, neviem to predvídať a odísť sa mu nechce. Je to smútok, ktorý ma celú pohltí a odoženie zo mňa všetku radosť, všetko šťastie na celkom dlhý čas. Neviem, či sa s tým stretávam iba ja, alebo to občas potrápi aj iných. Či aj ostatní občas majú pocit, že už ďalej nevládzu a že svet vôkol nich ich sem-tam poriadne ubíja.

Lebo ja… Sa občas nedokážem pretvarovať. Že som v poriadku, že sa cítim fajn a nič ma netrápi. Občas mi proste dôjdu sily a ja stratím zábrany, kedy sa už na nič nehrám, kedy už ani nepredstieram, že mi to, s čím sa denne stretávam, vyhovuje.

Občas mám chuť zbaliť sa, nájsť si tiché miesto, o ktorom nik nevie, a viac sa nevrátiť.

pinterest.com

Zabudnúť na to, ako mi iní ublížili a viac sa k tomu nevracať, nemať ich už nikdy na očiach a nepripomínať si, ako sa isté veci skončili. Pretože aj keď sa mi občas zdá, že som sa už cez to preniesla, prídu chvíle, ktoré ma z tohto omylu vyvedú.

Myslím si, že všetko, čo zažijeme, si v sebe nesieme už naveky. Môžeme odpustiť, môže to bolieť čoraz menej… Ale zostáva to v nás. V našom srdci, ktoré si pamätá všetky väčšie i menšie boliestky, schováva si v sebe všetko, čo počas života muselo pocítiť. Srdce nezabúda nikdy, hoci myseľ sa už k zlým spomienkam po čase nevracia. Je zamestnaná obrazmi, ktoré jej ponúkame teraz.

A keď občas nastanú chvíle, kedy nám je z ničoho nič poriadne smutno, to sú tie momenty, keď si srdce spomenulo. Rozpamätalo sa na staré krivdy a my len stojíme, možno aj v strede ulice, a snažíme sa prísť na to, prečo sa odrazu cítime tak mizerne…

Srdce sa ozýva najmä vtedy, keď sa blíži podobná situácia, ktorá sa už raz skončila dosť bolestivo…

Vycíti, že sa deje niečo, čo tu už raz bolo… Niečo, čo sme si potom odplakali, a tak vysiela signály, poskytuje nám nepríjemné pocity, ktoré nám bránia v tom, aby sme žili svoj deň naplno. Chce len to, aby sme sa schúlili do klbka, pripomenuli si, že sme už raz boli zranení a viac sa tak nevystavovali riziku, že sa to stane opäť.

A to moje srdce sa ozýva čoraz viac, keď sa snažím pretvarovať. Keď týmto pocitom nevenujem pozornosť a ono ich potom musí vystupňovať. Zväčša sa to skončí tak, že unavená a vysilená rezignujem.

pinterest.com

Deptá ma to, že energia, ktorú investujem do vzťahov, vždy vyjde nazmar. Že ak sa niekto na mňa usmieva, neznamená to, že s tým bude pokračovať aj vtedy, keď sa mu obrátim chrbtom. Prestávam veriť, že sú ľudia aspoň na chvíľu úprimní. Že mi raz vrátia to, čo som im dala ja v podobe citov, ktoré sa vo mne náhle a samy od seba vzbudili.

Čím viac ľudí stretnem, tým viac mám pocit, že svet je jedna veľká pretvárka, v ktorej medzi sebou súťažíme o to, kto sa vie pretvarovať lepšie…

Zabúdame byť k ľuďom féroví. Zabúdame na to, že aj oni niečo cítia. Vytýkame im ich chyby a zlyhania, a pritom sa nenamáhame zistiť, čo predchádzalo okamihu, kedy sa tá chyba stala.

Chceme byť milovaní, ale zabúdame milovať. Chceme, aby nás iní rešpektovali, ale my nerešpektujeme iných. Chceme všetko len pre seba a neváhame pri tom poprosiť o pomoc druhých. No len čo dosiahneme to, čo si želáme, odmietame sa s niekým rozdeliť…

A ja sa už nevládzem pretvarovať, že je to v poriadku. Nechcem súperiť o to, kto na tvári nosí falošnejšiu masku. Chcem milovať, no tiež chcem vedieť, že si to ten druhý váži. A veľmi dúfam, že v tom nie som sama. Že ešte po svete behá aspoň jeden človek, ktorý to vníma rovnako…

Autor: Viktória

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Ľúbiť toho správneho

Coverphoto: Photo by Simon Hajducki on Unsplash

Facebook komentáre