Niekedy, raz za čas, si na teba spomeniem. Nie je to často. Občas vtedy, keď niekde začujem našu starú pieseň. Občas vtedy, keď si na spanie oblečiem tričko, ktoré si u mňa nechal. Nie je to dlhá spomienka… Je to chvíľa. Už pri nej necítim to, čo kedysi. V podstate necítim takmer nič…
Občas by som chcela vedieť, či si aj ty niekedy spomenieš na mňa. Len tak, bez dôvodu…
Nie, nehľadala by som za tým nové šance, ani nádej, že ak na mňa myslíš, tak si raz k sebe nájdeme cestu. Nie. Viem, že to nefungovalo a som s tým svojím spôsobom vyrovnaná. Viem, že si nemôžem vynútiť to, aby niekto cítil to, čo chcem, aby cítil. Viem, že to nemá zmysel.
Áno, my ženy sme také, občas hovoríme jedno a myslíme druhé. Niekedy sa rozcítim a priznávam sa, že mi napadne myšlienka o nás dvoch. Spolu. Ale potom ju hneď zaženiem, pretože sme to nemali ľahké. Ešte teraz mi stiahne hruď, keď si spomeniem, ako veľmi som túžila po slovách, ktorých som sa od teba nikdy nedočkala. Dokonca mi to občas príde aj po tých rokoch ľúto. Ale len na chvíľu.
Chcela by som len vedieť, či som zostala v tvojom srdci tak, ako ty v mojom.
pexels.com
Ako dôležitá časť našich životov, aj keď z minulosti. Neviem, prečo je to tak, ale je veľkým paradoxom, že nám niekedy najhlbšie v srdciach zostávajú práve tí ľudia, ktorí v skutočnom živote zostali len na chvíľu.
Dúfam, že ak sa raz stretneme, neotočíme sa jeden druhému chrbtom ako cudzinci. Tak ako to v dnešnej dobe vo veľkom funguje. Nerozumiem celkom tomu, ako sa z dvoch ľudí, ktorí spolu zdieľali všetko, všetky tajomstvá, život, môžu stať dvaja ľudia, ktorí si odmietajú pozrieť po čase do očí… Nikdy takou ženou nebudem, prepáč. Nikdy sa neodnaučím vnímať ťa ako niekoho pre mňa výnimočného. To sa nedá. Bola by to falošná ľahostajnosť a to ja nedokážem…
Dúfam, že o mne nehovoríš v zlom.
Že nie si z tých, ktorí dokážu prehodiť kabát zo dňa na deň. Dúfam, že to, čo medzi nami bolo, nech už to bolo čokoľvek, bolo skutočné. Dúfam, že si spomínaš hlavne na tie pekné chvíle, ktoré sme spolu prežili. Že si občas, keď ješ palacinky, spomenieš, ako som ich neznášala a krútila hlavou nad tým, že ich jedávaš na raňajky… a ty si sa smial… Smiali sme sa obaja.
Prajem ti, aby si prežil šťastný život a našiel to, čo hľadáš, aj keď viem, že si ani sám nie si istý tým, čo to je. Odišla som z tvojho života, pretože to bolo jediné, čo som mohla urobiť, pre nás oboch, aby sme sa už netrápili, a tak len občas, ráno, pri šálke kávy spomínam a dúfam, že aj ty občas spomínaš na mňa…
Priznám sa ti… Dúfam tiež, že raz budem na teba spomínať menej, no s o to väčším úsmevom na tvári. A dúfam, že ty tiež. Dúfam, že v hĺbke duše nikdy úplne nezabudneme…
Coverphoto: Photo by Min An from Pexels
