Moja starká bola veľká osobnosť. Prisahám, že som nikdy nestretla nikoho, kto by mi ju aspoň náznakom pripomínal. Mám na ňu veľa spomienok, ale jedna z nich mi pribúdajúcim vekom rezonuje v pamäti čoraz častejšie. Raz mi ako decku povedala: Váž si málo peňazí a nezvykaj si na malých ľudí. Mala som vtedy asi 8 rokov, pila som u nej kakao a vôbec som netušila, o koľko múdrosti sa so mnou práve podelila…

Prišla som na to až časom – v dospelosti, keď som sa potácala vo vzťahu, z ktorého som mala zdrhnúť ešte skôr, ako som toho muža spoznala. Ale zamilovaná Mia sa zaprela a dala si za úlohu, že ona ho naučí milovať. Nenaučila som… Ale to už asi viete…

unsplash.com

S odstupom času, keď je tento vzťah už, našťastie, dávno uzavretý, na sebe pozorujem jednu zaujímavú vec…

Keď som ho spoznala, nemala som o láske žiadne veľké ideály, no rovnako som na ňu ani nezanevrela. Nemala som na to dovtedy ani dôvod, pretože pred týmto mužom som síce nejakú tú lásku zažila, ale nezanechala na mne žiadne tragické následky. Zastihol ma v čase, keď som pre neho predstavovala takmer nepopísaný papier. Lásku medzi mužom a ženou som vnímala ako niečo, čo k môjmu životu raz patriť bude a myslela som si, že s tým mojím chlapom vytvoríme silnú dvojku, že si budeme navzájom oporou aj dobrými priateľmi, že sa budeme milovať na život a na smrť, že si budeme jeden druhého vážiť, že pred sebou nič nebudeme zatajovať a že raz spolu vychováme nejaké tie deti a potom spoločne zostarneme.

No a ako som sa zamilovala do neho, získala som na lásku úplne iný pohľad. Nebola to zmena zo dňa na deň, dialo sa to postupne, po maličkých krôčikoch deň za dňom. Prichádzala som na to, že láska aj bolí a že vzťahové nedorozumenia mi poriadne komplikujú celé moje bytie. Predstava o tom, ako je môj muž mojím dobrým priateľom, ako sa spoločne po večeroch smejeme pri pohári vína, sa postupne rozplývala, až z mojej mysle zmizla úplne. A nie, nebolo mi kvôli tomu smutno, nemala som pocit, že mi je niečo odobraté. Lebo som si nahovorila, že toto je láska, o akú chcem a musím bojovať.

Niečo také ako láska, ktorá nebolí, v mojom mikrosvete neexistovalo. A preto som „nemala dôvod“ od neho odísť – veď ak zabudneme, že môžeme mať niečo lepšie, nebudeme predsa robiť žiadne kroky pre to, aby sme to dosiahli.

unsplash.com

Jednoducho som si predstavu o láske prispôsobila realite, ktorú som zažívala…

Necítila som sa milovaná ani vážená, a hoci ma to na jednej strane poriadne štvalo, zvykla som si na to. Spriadala som si v hlave výhovorky, že on lásku prejavuje inak a že mi tie prejavy, čo mi dáva, proste musia stačiť. To, že som sa len chytala slamky a že mi vlastne lásku vôbec neprejavoval, je druhá vec… Ja som ju tam vtedy cítila, alebo respektíve chcela cítiť, tak som si ju našla. Veď predsa ten, kto súrne potrebuje niečo nájsť, to nakoniec nájde.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nechaj ma ísť, keď to hovorím

Po dvoch rokoch neustálych hádok, odchodov a príchodov, opakujúcej sa nevery z jeho strany a môjho permanentného pocitu vlastnej menejcennosti som aj prestala veriť, že nejaká iná láska – krajšia, vôbec existuje. Chytila som sa do tejto siete, ktorá ma kompletne paralyzovala a tým pádom som prestala vnímať čokoľvek iné. Vôbec som sa nezamýšľala nad tým, či iné páry žijú inak. Či iné ženy nachádzajú vo svojom chlapovi pochopenie, lásku a najlepšieho priateľa. Ako žijú iní, to pre mňa v tej chvíli nebolo podstatné. Všetko prestalo existovať a ja som si zvykla na „lásku“, ktorá mi nemálo ubližovala.

Vieš, na takej láske je okrem iného zradná aj táto vec… 

Na túto lásku si zvykáme. Je to mimoriadne bolestivý proces, no napriek tomu to viac-menej chceme. A udeje sa veľmi rýchlo. Rýchlejšie, ako si myslíš. Ani sa nenazdáš a prestaneš dúfať, že si zaslúžiš lepšieho muža. Takého, ktorý ťa naozaj bude milovať, v ktorom budeš nachádzať istotu, oporu a bezpečie. Vlastne aj zabudneš, že niečo také existuje. Pretože budeš mať príliš veľa práce so spracovaním svojich sklamaní, svojej bolesti a všetkých otázok, ktoré ti v tomto vzťahu víria v hlave.

Preto ak by som ti mala dať jednu dobrú a priateľskú radu… Odíď skôr, kým neprestaneš veriť, že si zaslúžiš niekoho lepšieho. Odíď skôr, kým prestaneš vidieť, že tento vzťah nie je v poriadku. Pretože ak v to prestaneš veriť ty, žiadna iná láska si ťa už nenájde. Odíď už vtedy, keď si uvedomíš, že sa tvoje predstavy o láske rozchádzajú s realitou, lebo neskôr už na tieto porovnania nebudeš mať silu. Akonáhle sa ocitneš v tom nesprávnom vzťahu, začína sa hra o čas.

Nikdy, prosím, nedovoľ, aby si podľahla predstave, že vzťah, v ktorom narážaš na problémy, ktorý ti uberá životnú silu, ktorý ťa núti pochybovať o svojej vlastnej hodnote, je vzťahom, aký si zaslúžiš. Nezaslúžiš si to… Zaslúžiš si lásku, ktorá ťa v ťažkých chvíľach podrží, nie lásku, ktorá ti do života prinesie len ťažké chvíle. Zaslúžiš si bezpečný prístav, nie mínové pole…

Ako povedala moja starká… Váž si málo peňazí a nezvykaj si na malých ľudí. Pretože tých veľkých – tých pravých už potom nebudeš mať kedy stretnúť.

Coverphoto: Photo by Jackson Hayes on Unsplash

O tom, aké to je milovať tú nesprávnu osobu, je aj Miina kniha Stretni sám seba. Kúpiť si ju môžete v každom dobrom kníhkupectve alebo v našom eshope TU.

Facebook komentáre