Nebudem si klamať. Áno, preklínala som ťa. Nebolo to raz ani dvakrát a možno ani trikrát. Bolo to veľakrát. Vždy keď si zmizol len tak bez oznámenia. Vždy keď som sa cítila mizerne.
Často som si hovorievala, že neľutujem, že som ťa stretla. Hovorila som to ķaždému naokolo. Lebo veď každé jedno stretnutie a každý jeden človek sú v našom živote kvôli niečomu.

Každé stretnutie má svoj dôvod… Vedela som to, ale boli proste chvíle, kedy to všetko nedávalo aj tak zmysel. A vtedy som preklínala každú chvíľu, ktorú som ti venovala. Tak veľmi som sa snažila nájsť ten dôvod, prečo si práve ty vstúpil do môjho života…

pinterest.com

Bolo to možno preto, aby si mi ukázal, že s ľuďmi sa nezahráva…

Možno preto, aby si mi ukázal, akú vážnosť má slovo, ktoré vyslovíš. Možno aj preto, aby si mi ukázal, čo všetko znesiem, a že keď niečo chcem, musím niečo aj dať. 

Všetko toto však vždy zostalo v úzadí, keď prišlo na otázku, prečo si odišiel.

Snažila som sa zistiť, čo mi má dať to, že tu nie si. Že aj keď som cítila, že tvoje miesto je vedľa mňa, tak si tam nebol. Aký zmysel mi malo dať to, že som o tebe nič nevedela, aj keď si noc predtým vravel niečo úplne iné?

Aký zmysel som mala nájsť v slovách raz a potom, keď vtedy a tam som z toho nič nemala?
Nechápala som. Vtedy som si povedala, že potrebujem odstup. Lebo niekedy jediné, čo potrebuješ, je naozaj odstup a nadhľad. Odosobniť sa od vlastného života a pozrieť sa na to všetko s chladnou hlavou. Z iného uhla pohľadu.

Neskúsiť pochopiť situáciu, ale pohľad na ňu z tej druhej strany…

Chcela som sa pozrieť sa na svet aspoň na chvíľu tvojimi očami… Alebo to skôr iba skúsiť. Chcela som pochopiť pre mňa nepochopiteľné.
Trvalo mi to dlho, kým som pochopila, že si nemohol zostať. Že aj keď si ma možno už vtedy mal rád, tak si musel odísť. Na jednej strane som ťa chápala. Tiež som mala obdobie, kedy som síce ľúbila, ale vedela som, že nemôžem zostať, že ešte nie je ten čas…. A ten čas vtedy z tvojej strany nebol ten správny.

pinterest.com

Dnes už viem, že si nemohol zostať … Že aj keď tie noci boli čarovné, tak každé jedno ráno ťa zabíjalo.
Dnes už chápem, že ľudia si niekedy ublížia, aj keď je to to posledné, čo kedy chceli urobiť.

Niekedy urobia veci, o ktorých vedia, že nie sú správne, ale musia ich spraviť. Chápem, že si musel odísť. Aj keď nikdy nie tak úplne, vždy len do takej bezpečnej vzdialenosti…. Aby si sa potom mohol vrátiť presne vo chvíli, kedy sme sa začali strácať.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečo zostávame tam, kde nás nikto nedrží?

Možno si musel ísť hľadať sám seba…

Možno si musel skúsiť niečo iné.
Možno si sa na to celé ešte necítil.
Možno si sa jednoducho zľakol… Ako som sa niekedy dávno zľakla aj ja…

Dnes, keď sa na to pozerám s dostatočným časovým odstupom a s tebou po mojom boku, tak viem, že si musel odísť preto, aby si sa potom mohol vrátiť iný. Pripravený a lepší. Aby si sa mohol vrátiť a dať mi istotu a vieru v nás, ktorú som tak veľmi potrebovala.

Dnes už viem, že ľudia občas musia odísť, utiecť… A nie je to preto, že by boli zbabelí… Je to preto, aby sa našli a aby sa potom mohli vrátiť… Keď budú pripravení.

Coverphoto: www.pexels.com

Facebook komentáre