Plakala. Tak veľmi plakala. Jej oči vylievali slzu za slzou a ona nevedela zastaviť ani jednu z nich. Chvíľami sa pokúšala, veď je predsa silná žena. Potláčala bolesť a smútok tak veľmi, až jej navrela v hrdle hrča. Hrča, ktorú cítiš, keď nasilu zadržiavaš plač. Plač má ísť von. Má to byť ventil, ktorým uvoľňujeme všetko nahromadené napätie a stres. Obavy a smútok. Hnev a zármutok.

Ona ho však nechcela vypustiť. Chcela žiť ten istý život, ktorý žila doteraz. Chcela žiť to, čo si myslela, že žije. Chcela mať úsmev na tvári. Ten úsmev, ktorý mala predtým, než si prečítala tých pár správ.

pinterest.com

Ale ona stála a plakala.

Vzlykala, akoby jej niekto vrazil ten najtupší nôž do srdca. Vytiahla krabičku cigariet, ktorú otvorila naposledy, keď sa pohádali. Vypátrala vo vrecku jeho nohavíc zapaľovač a zapálila si. S podlamujúcimi sa nohami si sadla na celkom novú pohovku a pokračovala v plači. Vôbec ju nezaujímalo, že nie je na balkóne. Nevadilo jej, že fajčí v čerstvo vymaľovanom byte. Nevadilo jej, že fajčí pri zatvorených oknách. Nevadilo jej zrazu nič.

Fajčila jednu za druhou, až sa ocitla pri poslednej cigarete. Plač stále neutíchal a ani ona už nerozumela tomu, ako dokáže tak dlho plakať. Veď vyplače zo seba aj tie šťastné chvíle. Šťastné… Dajú sa vôbec nazvať šťastnými? Boli vôbec šťastné, ak to, čo práve čítala, je pravda?

pinterest.com

Chytila sa za hlavu a začala sa kolísať na pohovke smerom dopredu a dozadu. Pripadala si ako v zlom sne. Nevedela. Netušila, že sa niečo také môže diať práve v jej svete. Nemala najmenšie potuchy o tom, že jej takto poza chrbát ubližuje. ON. ON, ktorý jej navždy sľuboval vernosť a lásku. ON, ktorý jej rozprával, ako spolu zostarnú. ON, ktorý jej nosil kvety a bozkával ju na nos. ON. Ten „najlepší“, ktorý jej je v jednom momente „najodpornejší“.

Nechcela si to pripustiť. Znovu otvorila správy. Čítala jednu za druhou a s každou nasledujúcou prichádzalo viac a viac sĺz. Viac a viac bolesti. Viac a viac smútku. Viac a viac nenávisti.

Ak sa mala niekam pohnúť, musela sa pohnúť teraz. Chytila veľkú prázdnu sťahovaciu tašku a začala baliť. Presne do tej istej tašky, z ktorej sa prednedávnom vybaľovala. Zdalo sa jej to ako včera, keď dostala svoj kľúčik od ich nového prvého spoločného bývania. Kto by to bol vtedy povedal, že aj posledného? A ona dnes stojí tu, pred svojou novou skriňou, a balí šaty do tašky.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Viem aké to je...

Nikdy by to nebola povedala. Ich vzťah bol taký bezchybný. Nemal najmenší dôvod urobiť to! Nemal najmenšie právo takto jej ublížiť! Sadla si a znova spustila plač. Nevedela to zastaviť. Valilo sa to ako lavína. Lavína, ktorá ledva skončí a za ňou sa valí ďalšia. Lavína za lavínou.

Tak veľmi ju to bolelo, tak veľmi sa cítila osamelá. Tak veľmi chcela, aby prišiel a povedal, že je to len výmysel. Že je to len zlý sen. Aby ju objal a povedal, že sa to nestalo.
Že nebozkával tú druhú ženu.
Že nespal v jej posteli.
Že jej nepovedal tie najcitlivejšie tajomstvá z jej života.
Že nikdy pri inej nebol.
Priala si to. Priala si, aby prišiel a povedal „milujem len teba“.

pinterest.com

Plakala už strašne dlho. Nevedela, koľko času prešlo. Čítala správu za správou a cítila sa mizerne. Pomaly sa vytrácal smútok a na scénu prichádzal hnev. Ako jej toto mohol urobiť?! Ako mohol byť taký bezcitný?! Ako jej mohol takto ublížiť?!

Prešla do kúpeľne a pozrela sa do zrkadla. Namiesto vysmiatej a krásnej ženy zrazu videla utrápenú, škaredú, rozmazanú trosku. Toto?! Toto s ňou dokázal spraviť jeden obyčajný chlap?! Nemo civela do svojho odrazu v zrkadle a nedokázala uveriť vlastným očiam. Chytila do ruky odličovač a začala odstraňovať bolesť zo svojej tváre. Ťahala kúsok po kúsku a zotierala naivitu a polámanú dôveru. Zotierala JEHO. S maskarou ju opúšťal aj smútok, s makeupom odchádzal aj hnev.

Zrazu sa v rozmazaných očiach zaligotali iskry nádeje. Nádeje na krajší a lepší začiatok. Začiatok niečoho nového. Dokončila balenie, obula si jej obľúbené vysoké topánky a obliekla si sivý elegantný kabát. Z vrecka kabátu vytiahla tmavý bordový rúž a na čerstvo vymaľovanú stenu v predsieni napísala:

Ak budeš mať aspoň trochu šťastia, už nikdy ma neuvidíš. No ak ho mať nebudeš, budeš si každý jeden deň želať, aby si ma už nikdy takú šťastnú nevidel. Pretože ja šťastná budem. Ale budem šťastná bez teba.

 coverphoto: thoughtcatalog.com

Našu novú knihu o ženskom svete si môžete zakúpiť TU:

www.martinus.sk

www.pantarhei.sk

Facebook komentáre