Dookola ťa sužujú otázky. Sedíš s niekým na káve, ale tvoj rozum si behá niekde úplne inde. Tváriš sa, že počúvaš, silno prikyvuješ a keď nechceš, aby ten dotyčný pocítil to, že si úplne mimo, tak sa pre istotu spýtaš nejakú trápnu otázku. Jednoduchú, banálnu, ale aspoň sa môžeš tváriť, že máš záujem a že tam si pre neho, aj keď vlastne vôbec nie si.
Hľadáš sama seba. Dobre to poznám. Myslíš si, že keď si kúpiš nové topánky alebo kabelku, budeš spokojnejšia. Máš ju doma, je pekná, vezmeš si ju do mesta, ale žiadny dlho očakávaný pocit spokojnosti sa nedostavil. Iba prázdno a ty nevieš prečo.
Tak si vymyslíš niečo nové. Asi musíš ísť na dovolenku. Tak ideš. Vidíš krásne miesta, nových ľudí a si rada, že si si rozšírila obzory. Ale keď sa vrátiš domov, opäť ťa čaká prázdno. Spomienky máš síce pekné, ale to je asi všetko. Bum. Niečo sa s tebou deje. Ty nevieš čo. Hľadáš, ale nevieš čo.
A zrazu ti to dôjde. Respektíve to cítiš, len nepočúvaš samu seba dosť pozorne. Potláčaš to, čo už dávno tušíš. Niekde v tvojom živote sa stala chyba. Žiješ život, ktorý nechceš a máš pocit, akoby ani nebol tvoj. Možno si v minulosti urobila rozhodnutia, ktoré ani neboli tvoje. Ale rodičia, priatelia, frajer, či manžel hovorili, že to tak bude správne a ty si sa tomu podvolila. Povedala si áno, aj keď si myslela nie. Urobila si niečo, čo si necítila, ale vtedy si vlastne nevedela čo cítiš, a tak si sa spoľahla, že okolie ti chce dobre. Alebo si len nechcela odporovať. Chcela si, “aby bolo dobre” a vybrala si si cestu, ktorá nerobí šťastnou teba, ale ostatných naokolo. Ale aký to má zmysel?
Nikdy nie je príliš neskoro na to, aby si vzala život do vlastných rúk.
Nikto by nemal za teba rozhodovať. Ty by si mala vedieť odpoveď na každú otázku, ktorá sa ťa bytostne dotýka. Ty musíš vedieť či odpovieš áno alebo nie. Aj keď to možno bolí. Ale čakať na to, že niekto za teba vyrieši tvoje problémy a nezodpovedané otázky je naozaj detinské. Dospeláčkou ťa nerobí prvá značková kabelka, ani prvá samostatná jazda na aute, ani prvý víkend v Miláne bez rodičov. Dospelou sa staneš, ak si budeš stáť za vlastnými názormi a budeš vedieť ľudom rovnako povedať áno ako aj nie.
Veľakrát môžeme mať pocit, že vieme. Vieme žiť, užívať si, pracovať, milovať, rozhodovať sa. Ale to všetko môže byť iba pocit.
Si šťastná? Tam kde si? S ľuďmi, s ktorými si?
Niekedy v našom živote môže nastať zlom. Každá jedna z nás sa potrebuje nájsť. Ale tak ozajsky ozajstne. Nie povrchne. Nájsť sa neznamená mať dokonalé instagramové fotky, množstvo priateľov, dokonalá práca a dostatok financií. Nájsť sama seba znamená, vstať ráno z postele a byť spokojná sama so sebou a so svojím životom. Ráno, keď rozlepíš oči, by si mala vedieť, že si na správnom mieste. Ideálne so správnymi ľuďmi. Ale predovšetkým, by si mala byť stotožnená sama so sebou.
Nie je to ľahké. Ani to, aby si sa rozhodovala sama a ešte k tomu aj správne. Chce to veľa času, veľa guráže, veľa odhodlania a možno aj veľa odopierania si. Možno ťa na tejto ceste začnú opúšťať ľudia, ktorým si verila a chcela si ich mať vo svojom živote. Nikdy však nezabudni, že jediné NAVŽDY, čo máš pevne v rukách celý život, si TY sama. Pretože nikdy si nemôžeš udržať niekoho, kto nechce ostať.
A možno to bude dlhá cesta. Možno ti bude naozaj dlho trvať, kým sa nájdeš, kým pochopíš, kým v živote naozaj chceš byť a ako chceš žiť. Ale bude to zato stáť, to ti zaručím. Nezabudni však, že tu nejde o cieľ, ale o cestu. O niečo, čo si doteraz nepoznala. Stratiť však nemáš čo. Práve naopak, ak sa nebudeš počúvať, môžeš sa trápiť každým dňom viac. Počúvaj rady ostatných, prijmi ich, ale vedz, že jediný, kto vie, čo je pre teba správne, si TY SAMA.
Tak kráčaj. Počúvaj sa. A neboj sa nových výziev. Choď tam, kde ťa ťahá srdce. A nevyhováraj sa. Život nie je o prispôsobovaní sa iným ani o čakaní. Sme tu a teraz, každý sám za seba.
