Ja viem, že občas je ťažké zorientovať sa. V tom, čo cítiš ty a čo k tebe (pravdepodobne) cítia iní. Lenže skutočne je to také náročné? Skutočne to je o tom, že sa pravda hľadá ťažko? Alebo je možno čo i len trochu možné, že ak nám tá pravda nevyhovuje, radšej ju prehliadneme a čakáme na inú, takú, čo síce nikdy nepríde, no samotné čakanie je pre nás v tej chvíli omnoho prijateľnejšie ako pripustiť si možnosť, že nás niekto nemá rád takou láskou, akú cítime my k nemu?
Odpoviem si hneď… Pravdou je, že my ľudia (a tí zaľúbení obzvlášť) tú pravdu niekedy nechceme, hoci sa tvárime, že po nej prahneme. Lebo nám nezapadá do našich plánov, túžob a snov. Lebo by nás zranila. Lebo by pre nás bola signálom, že sa niečo nestane alebo sa stane niečo, čo nechceme, aby sa stalo. Lebo… Lebo jednoducho chceme niečo iné, ako to, čo momentálne dostávame a dostávať budeme.
unsplash.com
Vieš, mnohokrát čakáme na odpovede, ktoré už dávno máme…
Odpoveďou je často ticho, keď potrebuješ počuť niekoho slová. Neprítomnosť osoby, ktorej blízkosť by si chcela cítiť. Odpoveďami sú sklamania, ale i prekvapenia, ktorými ťa niekto príjemne zaskočí. Odpoveďou je každý jeden dotyk dlane či objatie, ktoré príde v pravý čas. Ale aj tvoje slzy, ktoré niekto ignoruje, hoci za ne môže práve on. Odpoveďou môže byť pocit samoty v niekoho prítomnosti, ale aj pohľad do očí, ktorému sa niekto vyhýba. Otázky, ktoré sú bez zodpovedania zametené pod koberec, sľuby, ktorých naplnenia si sa zatiaľ nedočkala. Čas, ktorý nám niekto venuje, alebo naopak chvíle, kedy si na nás ten čas niekto urobiť nechce.
Nie vždy musíme tú odpoveď dostať „čiernu na bielom“. Niekedy ju musíme len pohľadať, a to tak, že otvoríme oči dokorán.
Drahá, naozaj takmer vždy tie odpovede máme. Len ich nechceme prijať alebo im neprikladáme žiadnu dôležitosť, hoci samy osebe sú poriadne dôležité. Nechceme ich vidieť, popierame ich a hľadáme ospravedlnenia či neexistujúce signály, že sa to všetko, čo nás dnes zraňuje, raz zlepší. Až príliš často sa tých odpovedí bojíme, pretože ak by sme ich konečne prijali, znamenalo by to koniec. Ďalšie sklamanie, ďalšiu ranu pod pás.
unsplash.com
Preto nemám rada nálepky „komplikované vzťahy“ či „neviem, na čom som…“
Pretože aj nejasný signál je odpoveďou. Ak nevieš, na čom si, je na to veľmi jasná odpoveď – dotyčný nemá potrebu ukázať ti, aká si pre neho dôležitá. S najväčšou pravdepodobnosťou je to preto, že pre neho dôležitá ani nie si. Možno mu len vyhovuješ. Občas. Vo chvíľach, kedy ťa dokáže obalamutiť a ty vtedy nepýtaš viac, lebo si nadšená z toho, že je opäť tu, s tebou.
Ak nejaký vzťah považuješ za komplikovaný, je to preto, že v ňom niekto neustále tie komplikácie vytvára. A keďže tvojou primárnou túžbou je tieto komplikácie odstraňovať, niet už nikoho iného, kto by ich medzi vás prinášal – znovu to vyzerá, že je podiel viny u neho. A vieš, prečo sa medzi vami neustále niečo komplikuje? Odpoveď je zasa jasná ako krištáľ – lebo obaja hľadíte iným smerom. Ty chceš niečo iné, ako chce on. Ty chceš vzťah, on možno zábavu. Ty chceš lásku, on možno len chvíľkové potešenie. Ty chceš bezpečie, on dobrodružstvo, v ktorom nehľadí za horizont zajtrajška. Doplň si tam, čo len chceš a čo naopak nedostávaš…
Často hľadáme odpovede, ktoré už máme. Tou najdôveryhodnejšou odpoveďou je totiž to, kto sa ako správa. A či tú odpoveď prijmeme, alebo sa budeme trápiť čakaním na niečo, čoho sa nikdy nedočkáme, je len naša voľba…
Coverphoto: Photo by Oksana Zub on Unsplash
O tom, čo sa stane, ak vo vzťahu dlhodobo prehliadame úplne jasné signály a odpovede, je aj Miina kniha s názvom Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.
