Načo v sebe živiť hnev? Mnohokrát i dlhé roky potom, ako sa TO stalo? Nie je lepšie odpustiť? Nechať to za sebou, nájsť v tom kúsok ponaučenia, možno i odpoveď na otázky, ktoré nás nasmerujú k tým najhlbším miestam nášho srdca? Áno, je to lepšie. Ale, drahá, my dve vieme, že niekedy sa to tak celkom nedá. Respektíve to nie je také ľahké, ako by sme si priali. Nie vždy dokážeme odpustiť, hoci vieme, že práve tento krok nás delí od novej etapy života, ktorú tak bytostne potrebujeme.

Sú veci, ktoré proste bolia. Dlhé roky. Aj dávno potom, ako dotyčný zabudol, že nám niečo také vykonal. Sú slová, ktoré si v hlave prehrávame príliš dlho. Dlho potom, ako odzneli z niekoho úst a nás úplne odrovnali. 

unsplash.com

Bolí nás aj to, čo sa nestalo…

Bolia nás veci, ktoré sme potrebovali. Potrebovali sme ich dostať, cítiť, zažiť. Boli by našou oporou, našou spásou, naším všetkým. Niečím jedinečným, no v danej situácii tak samozrejmým. Ale predsa sa nestali. A my sme sa len ocitli kdesi v strede svojho vlastného vesmíru, uzavreté do svojich myšlienok, ktoré absolútne nekorešpondovali s našimi predstavami. Realita nás načas pochovala, pretože sme ju chceli inú. Odlišnú, krajšiu, priamejšiu, čistejšiu. A tak nám ublížilo to, čo sa nikdy nestalo.

Bolia nás veci, s ktorými sme nepočítali. Prudká zmena, o ktorej sa nám nezdalo ani v tom najdivokejšom sne. Zmena z láskavého muža na niekoho, kto nám dal pocítiť, že sme pre neho nikým. Bolia nás zmeny, ktoré v nás pretli čosi, čo sme považovali za večné a nemenné. Bolia nás zmeny, pre ktoré sme sa museli zmeniť i my.

Bolí nás toho mnoho…

A celkom vždy by sme to v takýchto chvíľach rady vymenili za fyzickú bolesť. Za bolesť, na ktorú si môžeme vziať jednu tabletku, ľahnúť si a prečkať, kým sa pominie. No sú tu bolesti, na ktoré nám lieky žiaden doktor nepredpíše. Tým svojím liekom musíme byť iba my. My samy tápajúce vo vlastných predstavách, hľadajúce odpovede v spomienkach s vedomím, že ak sa chceme nadobro vyliečiť, musíme odpustiť.

Lenže najťažšie zo všetkého je nájsť vo svojom srdci odpustenie pre niekoho, komu vôbec nie je ľúto, čo urobil.

unsplash.com

Takéto odpustenia sa hľadajú ťažko. Často sa im aj bránime. Chceme sa pomstiť, chceme, aby sme neboli jediné, ktoré tú bolesť cítia. Chceme tomu druhému vykričať, ako veľmi nám ublížil. Chceme, aby to vedel… Že nás zranil. Načas nadobro pochoval. Že zruinoval nielen naše sny, ale aj nás samotné. Chceme, aby pochopil, že toto sa robiť nemá a nesmie.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Dokážem byť sama?

A práve vtedy si musíme čosi sľúbiť…

Musíme si sľúbiť, že viac nebudeme trvať na pomste. Musíme si priznať, že možno mu to nikdy celkom neodpustíme, ale aspoň sa k tomu prestaneme vracať. Musíme si sľúbiť, že sa z toho poučíme a že nájdeme balans medzi prílišnou vierou v dobro iných a vlastným zatrpknutým srdcom uzamknutým pred každým, kto by nás možno opäť chcel milovať.

Musíme toho urobiť veľa. No tentokrát už nie pre iných. Ale pre seba. Musíme si dopriať čas, aby sme nazbierali nové sily. Sily vstať a kráčať ďalej s pomyslením na to, že ešte stále existujú ľudia, ktorí dokážu ublížiť mihnutím oka a vôbec im to nie je ľúto.

Autor: Broňa

Coverphoto:

Facebook komentáre