Dievčatá, je načase otvoriť oči dokorán a povedať si, že jednoducho stačilo. Musíme odpustiť iným, aby sme na novej ceste neniesli na chrbte zbytočné bremeno, a tiež aj sebe… Odpusťme si to, že sme iným dovolili, aby nám ublížili, a vykročme do neznáma. S čistou hlavou, s pocitom úplnej slobody a s radosťou v srdci, pretože nás čaká nový začiatok…
Keď sa obzriem späť do minulosti, uvedomím si, že som urobila mnoho chýb. Ale žiadnu z nich si nevyčítam. Viem, že vtedy som robila všetko, čo bolo v mojich silách. Viem, že som robila maximum pre to, aby som bola šťastná. A aj keď to nevyšlo, nenosím v sebe ľútosť ani hnev. Veď kto mohol vedieť, že moje kroky, ktoré som vtedy s dobrou vôľou a čistým srdcom podnikala, ma dovedú tam, kde som šťastná nebola?
pinterest.com
Nik nevie, čo bude zajtra…
No napriek tomu robí maximum pre to, aby bol zajtra šťastný. Avšak keď to nevyjde, my ľudia máme vo zvyku sa obviňovať. Vyčítame si neustále svoje chyby dookola, akoby nás málo súdili iní. Zabúdame pritom na to, že to, čo sme urobili, sme urobili s dobrým úmyslom. Alebo na svete existujú ľudia, ktorí si ráno povedia, že dnes urobia všetko pre to, aby si dôkladne pokašľali život?
Samozrejme, že nie… Samozrejme, že to tak nie je. Ak sa rozhodneme niečo urobiť, urobíme to, lebo si myslíme, že je to dobrý nápad. Možno niekedy prehliadneme riziká, možno zabudneme na to, že tým niekomu ublížime. No i tak to spočiatku myslíme v dobrom, nech sa to nakoniec skončí akokoľvek.
Neviem, prečo sú ľudia schopní ubližovať sebe tým, že si stále niečo vyčítajú. Veď to ich „JA“, ktorému toľko nadávajú a pripomínajú svoje chyby, keď sa niečo pokazí, je to jediné, čo majú. Iní ľudia z našich životov môžu odísť kedykoľvek. Hocikedy môžeme prísť o to všetko materiálne, čo s takou obľubou počas života nadobúdame. Ale to jediné, čo nám navždy zostane, sme my sami.
Tak k čomu sú potom tie výčitky dobré?
K tomu, aby sme sa neustále vracali k veciam, ktoré sa stali v minulosti?
K tomu, aby sme si jatrili staré rany na duši?
K tomu, aby si ublížili ešte aj my, keď nám počas života nejedenkrát ublížia druhí?
Veď to, čo nosíme v srdci, nám nik nemôže vziať. To, čo v ňom máme, je len naše…
A je len na nás, či tam chceme navždy nosiť pocit, že sme zlyhali.
Či tam namiesto odvahy chceme nájsť sklamanie zo samých seba.
Či tam máme srdce láskavé a chápavé, alebo také, ktoré je totálne zatrpknuté.
pinterest.com
Neviem, prečo si ľudia zabúdajú odpúšťať. Často dokážeme iným odpustiť skôr než sebe. Ak sa chceme vytrestať za naše chyby práve takýmto spôsobom, nie je to šťastná cesta.
Tým, že si neustále vyhadzujeme pred oči svoje vlastné chyby, privolávame ďalšie a ďalšie. Sme v strese z toho, že sa musíme obhajovať pred svojím vlastným rozumom. A ustráchaný, zdeptaný a vnútorne nevyrovnaný človek, ktorý je pod permanentným tlakom robí ďalšiu chybu za chybou.
Odpusťme si…
Odpusťme si všetko, čo sme v živote pokazili. Veď sami viete, že to nebolo celkom tak. Spočiatku sme verili, že robíme dobrú vec. A skutočnosť, že sa to skončilo zle, nič nemení na tom, že si to odpustenie dlhujeme.
Odpustiť si je niekedy jediná možnosť, ako sa vyhnúť ďalším chybám.
Odpustiť si neznamená, že sa nepoučíme, práve naopak.
Odpustiť si znamená, že sme naplno pocítili dôsledky svojich chýb, no stále nemáme srdce z kameňa a vieme byť sami k sebe láskaví.
A úprimne si položme otázku… Kto iný by k nám mal byť láskavý, ak nie práve my?
Autor: Lucia Skoncová
Coverphoto: Photo by Romina Farias on Unsplash
