Poznáte ten pocit, kedy je tlak vo vašej duši tak veľký, že sa neviete poriadne ani nadýchnuť? Kedy len nemo sedíte, hľadíte pred seba, po tvári vám stekajú slzy a vy nemáte silu si ich ani utrieť? To sú tie okamihy, na ktoré nikdy nezabudneme. Do smrti nám budú pripomínať, čím sme si prešli, a pocity, ktoré nám vtedy blúdili v bezbrannej duši, z nás urobia iného človeka.

Začalo sa to nevinne. Ako každý vzťah, ktorý sa rozrastie do niečoho väčšieho, z náhleho vzplanutia citov sa zrazu stala láska. Bohužiaľ, v mojom prípade iba jednostranná. Milovala som iba ja, ale vzdať sa… to som sa odmietala.

pinterest.com

Keď sa na to spätne pozriem, nechcela som odísť skôr, ako budem zlomená. Nie preto, že by som vyhľadávala bolesť… Nechcela som odísť, pretože som sa bála, že si to neskôr budem vyčítať. To, že som nebojovala až do úplného vysilenia, a po čase by mi hlavou blúdili otázky, čo by sa stalo, ak by som ešte chvíľu vydržala.

No nestalo sa nič dobré, vďaka čomu by som si mohla povedať, že ten boj stál za to…

Až som jedného dňa prišla na to, že už nevládzem. Nevládzem sa dívať do jeho očí a potom na ne po nociach myslieť. Nevládzem sa pozerať na nemý telefón, ktorý mi neohlási odpoveď na moje správy. Nevládzem sa viac ponoriť do toho objatia, kde už nemám čo hľadať. Iba bolesť, sklamanie a zlý pocit z toho, že ubližujem sama sebe – to jediné som tam našla.

Presne vtedy nastal okamih, kedy sa niečo vo mne zlomilo. Ten zlom bol natoľko silný, že som viac nemala chuť nad ním ani premýšľať. Zrazu som citovo ochladla až do takej miery, že som ostala zaskočená z toho, že som viac nedokázala cítiť nič – ani bolesť, ani radosť. Existovala som, ale zároveň som sa cítila, akoby som ani nebola.

Ten okamih zmenil celý môj život. Už som nehypnotizovala telefón a nečakala, kedy príde odpoveď na moju správu. Už som viac netúžila po jeho blízkosti. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale myslím si, že práve on ma zlomil natoľko, že som dlhý čas nevedela precítiť nič. Zlomil ma tak, že sa zo mňa stala prázdna schránka ochotná zmieriť sa s hocičím, čo jej život nadelí.

Život mi vtedy ukázal, aký vie byť nepredvídateľný.

Len čo som sa dostala do tohto bodu – do stavu úplnej apatie, on to akoby vycítil a začal sa snažiť. Odpovedal na otázku, ktorú som mu napísala pred niekoľkými dňami. Ešte vtedy, v tom čase, by sa mi rozžiarila celá tvár. No na to už bolo neskoro. Rozhodla som sa, že touto cestou viac kráčať nechcem. Vedela som, že si raz zaslúžim omnoho viac.

pinterest.com

Snažil sa ešte dlho. Písal, domáhal sa odpovede. Ničomu nerozumel. Nevedel si vysvetliť, ako je možné, že tá, ktorá bola vždy k dispozícii, je zrazu nedostupná a chladná ako ľad. A raz, po poriadne dlhom čase, som si jeho slová na displeji môjho telefónu prečítala naposledy. Napísal len:

Pochopil som…

Tak stručné a tak výstižné. A mne sa vtedy uľavilo. Z očí sa mi spustil vodopád sĺz, pretože som vedela, že konečne nastal koniec. Presne ten koniec, ktorého som sa tak kedysi tak bála a ktorému som sa snažila vyhnúť. Ale vtedy… vtedy som po ňom túžila.

Ten koniec pre mňa znamenal tak veľa. Nový začiatok. Slobodu. Život bez bolesti a bez medových motúzov, ktoré mi stále ťahal popod nos. Život, v ktorom je všetko jasné a nečíha na mňa nikde žiadna zrada…

Vďaka tomu okamihu, kedy sa niečo vo mne zlomilo, sa mi môj život opäť vrátil do mojich rúk. Niekedy totiž stretneme ľudí, ktorí nám ho načas vezmú. Majú nad nami kontrolu, dokonca až tak veľkú, že začíname nenávidieť sami seba, pretože nie sme schopní im odolať. Vieme, že nám ubližujú, ale nevieme, ako sa od nich odstrihnúť.

Nebyť toho okamihu, kedy sa niečo vo mne zlomilo, ešte stále som v jednom kolotoči. Vo víre citov, výčitiek a sĺz, ktoré nemajú konca. Som vďačná za to, že som dokázala odolať a presvedčiť samu seba o tom, že môj život môže byť krásny aj bez neho. Bez muža, ktorý nemiloval, ale chcel byť milovaný…

Autor: Diana Macháčová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Už viem, prečo som musela tak dlho čakať

Coverphoto: Photo by Crystal Shaw on Unsplash

Facebook komentáre