Taký milý človek… On by to predsa nikdy neurobil. Nie je možné, aby sa niečo také stalo. Buď si to vymýšľa, alebo za to môže ona sama. Bohvie, ako to bolo… Je na neho naštvaná, tak ho chce očierniť… Poznám ho, nie je toho schopný…
Vážení, toto sú slová, ktorými ubližujeme. Niekomu, komu už ublížené bolo alebo sa mu stále ubližuje. Toto sú vety, ktorých sa tí najzraniteľnejší boja omnoho viac ako nebezpečenstva, ktorému sú vystavení.
Práve preto, že množstvo žien vie, že by im nikto neveril, trpia v toxických vzťahoch. Nielenže im ich situácia nedovolí otočiť sa na päte a odkráčať niekam do bezpečia, nadovšetko ich k manipulátorovi alebo násilníkovi pripútava aj strach, že by im nikto neveril. Ako by aj mohol… Keď vedia, že k nikomu inému si dotyčný nedovolí to, čo k nim.
unsplash.com
On by to predsa nikdy neurobil…
No čo ak áno? A vlastne… Na základe čoho sme dospeli k tomuto úsudku? Stačilo nám na to tých pár minút, ktoré ste strávili v jeho blízkosti? Ruku na srdce… Vy sa pred cudzími ľuďmi, známymi alebo pred nie práve najbližšími kamarátmi správate tak, ako sa správate doma? Volíte presne tie isté slová, ktoré hovoríte svojmu partnerovi? Púšťate uzdu svojim emóciám, alebo ich pred cudzími trochu kontrolujete? Ste to vždy vy? Správate sa pred každým človekom rovnako? Alebo si časom k niekomu dovolíte viac a k niekomu menej?
Pretože ja si dovolím tvrdiť, že presne takú, aká som, ma zažilo len pár ľudí. Iba úzka hŕstka osôb spoznala moje dobré a aj zlé stránky. Nevravím, že si každý deň nasadím na tvár masku. Ale sama sebou, totálne uvoľnená a bez akýchkoľvek zábran som len doma. Pred ostatnými ľuďmi viac či menej, vedome alebo nevedome, kontrolujem svoje vystupovanie.
Každý z nás občas spravil niečo, čo by o nás nik nepovedal…
Občas sme dokonca prekvapením aj sami pre seba. Tak sa, prosím, zdržme komentárov, že by niekto niečo v živote nebol urobil. Ja nechcem byť tou, ktorej úsudok pripútava cudziu osobu k niekomu, kto jej ubližuje. Ja nechcem byť tou, ktorá prispieva k tomu, že sa v niekom, komu je ubližované, hromadí ďalší strach. Ja nechcem, aby môj názor prehlboval niekoho utrpenie.
Naučil ma to otec. To on mi už v útlom veku ukázal, že všetko je možné a že ľudia v sebe ukrývajú aj také vrstvy svojej osobnosti, kam už naša fantázia nesiaha. Môj otec je totiž dokonalým prototypom človeka: On by to nikdy neurobil. Ľudia v jeho okolí ho milujú. Je zábavný, spoločenský, vtipný a charizmatický. Ale to je iba časť jeho osobnosti, ktorú si starostlivo šperkuje pre všetkých ľudí naokolo, avšak s výnimkou jeho najbližších.
Má veľa kamarátov, ktorý by o ňom s istotou povedali, že on by to nikdy neurobil. Na oslavách si vždy strážil hladinu alkoholu krvi tak, aby bola rovnaká s hladinou všetkých ostatných. Tým pádom do kolektívu vždy krásne zapadol. Keby len to… On v ňom zakaždým vynikal svojím šarmom. Dorazil sa až doma, keď sa so všetkými vrúcne rozlúčil a mienka verejnosti o ňom zostala nepoškvrnená.
unsplash.com
Nikto by nepovedal, že ten chlap má problém s alkoholom, že vlastne pije nonstop, že tam, kde iní fľašu odkladajú, on otvára ďalšiu…
A že je to násilník, ktorý každú oslavu alebo spoločenské stretnutie doma zakončí tým, že tam urobí peklo na zemi. Nikto nevie, že mame do noci zakaždým vyčítal, že sa príliš lepila na iných mužov a že on jasne videl, ako sa na nich pozerala. Nik nevie, že si vo svojej hlave skladal fiktívne predstavy, ktoré mu dovoľovali vybiť si na nás svoju zlosť. Nik nevie, že sa to vždy končilo hádkami a čoraz častejšie aj bitkou. Nik nevie, že nás niekoľkokrát vyhodil z domu. Ženu s tromi deťmi uprostred noci. Nik nevie, ako sa jeho deti triasli od strachu a že dodnes majú z týchto spomienok nočné mory. Nik nevie, ako som si ako malé dievča priala radšej zomrieť, aby som nemusela prežívať toto peklo. Nevie to nik… O tom mužovi, na ktorého by to nik ani nepovedal.
Spomínam si na slová mojej mamy, ktorá mi na otázku, prečo to nepovieme babke, odpovedala: Kto by nám veril? Bola som malá a videla som, ako otec mamu napadol. Keď konečne v noci (ako jediný z celej našej domácnosti) zaspal, mama plakala a ja som šla za ňou. Mohlo to byť pred viac ako dvadsiatimi rokmi, no verte mi, že si to dokážem vybaviť tak, ako by sa to stalo dnes ráno. Aj dnes vidím pred sebou jej tvár a to, ako sa jej horná pera triasla od nervozity, strachu a zúfalstva.
Jej „Kto by nám veril?“ sa mi vrylo hlboko pod kožu. Vytvorilo to medzi mnou a ostatnou časťou spoločnosti obrovskú priepasť. Prehĺbilo to moju samotu a obralo ma to o ilúzie, že raz bude všetko v poriadku. Jej „Kto by nám veril?“ mi ukázalo, aký je svet úzkoprsý, povrchný a tým pádom pre mňa aj nebezpečný. Len čo táto veta odznela, ja som dospela. Nekompromisne ma vyhodila z čias detstva.
Život ma naučil, že veriť je dôležité a správne…
A áno, samozrejme, aj preverovať. Ale to, že uveríme, spôsobí, že sa o to začneme zaujímať. Že budeme schopní pomôcť. Že budeme tu, keď nás niekto bude potrebovať. Že budeme bojovať s problémom samotným, nie s vlastnými predstavami, so zastretým pohľadom na svet a s vlastným úsudkom.
On by to nikdy neurobil, je veta, ktorá dokáže zahasiť aj posledný plamienok nádeje. Tak ju vyslovujme opatrne alebo radšej vôbec.
Coverphoto: Photo by Rana Sawalha on Unsplash
