Toľko urobených chýb, že sa v nich strácam. Úplne. Úprimne, už ani neviem čo bolo dobré a čo zlé. Práve som vypila fľašu vína či dve? A mám neskutočnú chuť ti napísať. Mám chuť ti povedať veci, ktoré bežne nehovorím či len nemám na ne odvahu.
Teraz tú odvahu mám, alebo mi je vlastne len jedno, čo bude nasledovať po mojich slovách? Chcem ti povedať, ako moc sa na teba hnevám. Chcem ti povedať, ako moc na teba myslím…
Chcem ti povedať, ako moc som sa na teba namotala.
Chcem ti povedať, ako moc ti toto celé neodpustím, lebo si to dopustil.
Chcem ti povedať ako moc…
pinterest.com
A čo tým vlastne môžem stratiť?
Prečo keď je človek omámený, má toľko odvahy? Prečo necítim žiadnu brzdu v tom, aby som ti napísala? Milujem tento pocit. Zbožňujem ho. Avšak je to hlúposť. Naozaj túžim viac po tom, aby som ti tieto všetky veci dokázala napísať a povedať triezva. Chcem byť odhodlaná a silná. Nie otupená.
Nechcem cítiť ten pocit, že mi vlastne nezáleží na tom, čo povieš. Lebo mi na tom záleží. Len aj keď nie som až tak opitá, dokážem svoje pocity skryť za alkohol. Môžem zajtra povedať – bola som opitá. Avšak som čítala, že opité slová znamenajú triezvu myseľ.
Je naozaj teraz triezva?
Či je len natoľko otupená, že nerieši? Ja riešim až priveľmi. Miesto toho, aby som písala tebe, píšem tento článok. Lebo viem, že môžem urobiť veľkú hlúposť tým, že ti napíšem. Vlastne ani neviem, či by si mi odpísal. A ja by som si hovorila, ako je mi všetko jedno. Skrývala by som svoje emócie za fľašu. To my ženy občas robíme. A cítime sa potom lepšie, lebo uvoľníme tie pocity, ktoré v sebe máme.
Tak moc mu chcem napísať. Tak moc mu chcem povedať, aký je… Nemám na neho pekné slová. Prečo som sa dostala až sem? Trápiť sa nad odpísaním, trápiť sa, čo povie či nepovie. Miestami sa cítim ako v puberte. Ale všetky vieme, že keď sme zaľúbené, tak sa tak správame. Chcem sa správať ako zodpovedná žena, a preto…
pinterest.com
Preto mu chcem napísať…
Existuje nejaký liek na tieto moje pocity? Áno, spánok… A ráno budem hrdá na to, že som sa rozhodla ísť spať a nie mu písať. Lebo vlastne ani nič rozumné mu povedať neviem.
Chcela by som vám, moje milé, povedať, aby ste nerobili takú hlúposť, akú sa ja chystám urobiť. Ale ktorá z vás bude čítať tento článok po pár pohároch vína? Ale na niektoré situácie netreba ani pohár vína. Každá túžime po oslobodení sa od našich slov. Povedať to, čo máme na srdci, čo milujeme, čo nenávidíme. Ale ak sa to rozhodneme urobiť triezve, je to naša sila, ak opité, je to len naša slabosť schovávať sa za niečo. Využiť to.
Rozum sme oslabili, aby sme srdce oslobodili…
Preto viem, že niektoré slová sa mi budú tak ľahko písať, ale viem, že niekde vo mne drieme silná žena ako aj v tebe, ktorá dokáže tie slová povedať kedykoľvek.
Pravdepodobne po dopísaní článku si otvorím chat s ním. Niečo tam možno aj napíšem, avšak to nepošlem. Teda v to verím. Lebo stále – aj keď mám v sebe pár pohárov vína – si uvedomujem, po čom túžim. A akokoľvek po ňom túžim, nechcem, aby som mu písala, keď je môj rozum niekde inde.
Viem, že zajtra už odvahu nebudem mať, je možné, že si aj poviem, že som mala povedať niektoré veci v akomkoľvek stave. Ale ak sa má niečo začať, má to byť vtedy, keď to rozum vníma rovnako ako srdce. Rada by som sa skryla za tento stav, ale to o mne nepovie, že som silná, a ja silná som.
pinterest.com
Viem, čo k tebe cítim…
Viem, že mnoho vecí potrebuje viac času, ako by sme mu chceli dať. Mnohokrát chceme veci uponáhľať, lebo sme nedočkaví, bažíme po niečom novom. A zabúdame, že na to najlepšie sa čaká najdlhšie. Naozaj nechcem čakať a práve teraz vôbec nie, avšak ja naozaj chcem to najlepšie. Ak to máš byť ty, chcem ti tieto slová povedať, keď môj rozum povie: Nemáš čo stratiť – buď dostaneš to najlepšie, alebo sa oslobodíš, aby to najlepšie prišlo.
Takže mu nebudem vylievať svoje srdce. Pôjdem spať, aby som možno zajtra presvedčila svoj rozum, že je načase mu povedať, aký je hlúpy, že nevidí, akí by sme spolu mohli byť šťastní. Aby som mu povedala, aká hlúpa som ja, že som tak dlho čakala, kým mu tieto slová napíšem. Ale nemyslím si, že na tieto slová mám odvahu, lebo na ne nemám odvahu ani teraz.
Na niektoré slová je potrebný čas…
Na niektoré slová dospejeme, až keď sa niečo udeje. Až keď prídeme o ten pocit, že nemáme čo stratiť, lebo sme všetko stratili. Bojíme sa, že môžeme o niečo prísť. Niekedy aj o to, čo sme nikdy nemali.
Nemám ťa. Nikdy som ťa nemala a aj tak sa bojím, že zajtra príde lepšia, odvážnejšia, opitejšia, ktorá ti tie veci povie skôr ako ja. A ja ostanem niekde v strede. Medzi – ostávaš v mojej pamäti, avšak ťa vymazávam. Pomalinky.
A to naozaj nechcem. Ako ti nechcem písať, keď moje pocity sú, že uvidíme… Ja čakám na to najlepšie, nečakám na „uvidíme“. Takže som rozhodnutá, že pôjdem po týchto vetách spať. A nech sa akokoľvek bojím, som viac ako tá tvoja imaginárna priateľka, ktorá má väčšiu odvahu.
pinterest.com
Možno má, ale nie som to ja…
A ak to tak nie je tak, je len dobre, že som počkala, lebo to najlepšie na mňa niekde čaká. A ja som odhodlaná na to najlepšie počkať, aj keď to možno až tak úplne necítim. Ale viete, čo teraz cítim? Len to, že mi oťažieva hlava a že by som ani nič múdre nenapísala, a predsa len ja som to najlepšie, čo vie, na čo čaká.
Presne ako vy. Keď prídu tie najlepšie slová, vety, pocity… Budete to vedieť a poviete ich. Ale ja to neviem… Ja sa len chcem skryť za fľašu vína. Aké zbabelé, avšak som vďačná, že mám vás a zachránili ste ma. Niekedy si ani človek neuvedomí, koľko ľudí má okolo seba a kto všetko ho vie zachrániť či usmerniť na tej ceste za tým najlepším.
Ďakujem a verím, že aj ja vás raz zachránim a ukážem vám tú cestu ako vy mne dnes…
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Alfonso Scarpa on Unsplash
