Sedím doma so šálkou čaju, izbou sa vznáša vanilková vôňa z horiacej sviečky, TV je pustená iba tak do pozadia, aby som sa necítila osamelo, no myšlienkami som už opäť inde.
Koniec roka pomaly, ale isto klope na dvere a ja mám pocit, akoby mi niečo unikalo. Zostala som zaseknutá na mŕtvom bode a trvá to už hodnú chvíľu…
Stále na teba totiž čakám a koncom roka na mňa doľahnú úzkosť i smútok z toho, že sa nič nemení. Uvedomím si, koľko času už prešlo, ako som zase rok za rokom staršia a stále som si nedala svoj život dokopy.
unsplash.com
Pomotal si ma hlavu tak ako ešte nikto…
A už sa taký pravdepodobne ani nenájde. No je toto správne? Nemôžem žiť s tebou, no ako mám žiť plnohodnotne bez teba? Tak rada by som vypila zázračný elixír, ktorý by potlačil myšlienky na teba. Si ako droga. Môžem sa zamestnať akoukoľvek činnosťou, unaviť sa do úplného vyčerpania, no vždy si v pozadí mojej mysle a dravo sa derieš dopredu. Stačí maličkosť, akákoľvek drobnosť, všetko mi ťa pripomína.
Možno je to tým, že ti nechávam stále dvere otvorené. Neviem ich zatvoriť a zamknúť s pocitom, že by si sa predsa len chcel dostať dnu. No obaja vieme, že raz to presne tak bude musieť byť. Že každý zostaneme na tej druhej strane, ale nie spolu.
Aké to bolo všetko krásne a bezstarostné pár rokov dozadu…
Tvoje správy na dobré ráno takmer každý deň. Fotky, ktoré si mi posielal, a ja som sa rozplývala nad tvojimi očami a zmyselnými perami. Užívali sme si jeden druhého, neriešili sme, čo bude zajtra. Jednoducho sme žili deň za dňom, každý sám, ale naše cesty sa pravidelne spájali. Ťahalo nás to k sebe a myslela som si, že vyvinieš aj energiu, aby nás to pritiahlo úplne a mohli sme spolu skutočne byť.
No namiesto toho prišiel útlm. Hoci sme si nikdy nič nesľúbili, všetko to, čo sme medzi sebou mali, si pýtalo iný prístup. Tak rada by som sa s tebou porozprávala a povedala ti všetko, čo mám na srdci. A veru že sa toho za tých dlhých sedem rokov vo mne nahromadilo…
unsplash.com
Už mi nezostáva veľa času…
Preboha nie, nezomieram. Aj keď to tak občas vo vnútri cítim. Myslím to tak, že sa maličkými krokmi dostávam do veku a do bodu, kedy by som si mala svoj život usporiadať a myslieť viac na budúcnosť. Už nemám sladkých dvadsať. Nie je mojou jedinou povinnosťou myslieť na to, kde si dám na ďalší deň kávu a aký si oblečiem outfit.
Vieš, v mojich predstavách som si už kdesi dávno vštepila, že do tridsiatky by som chcela mať dieťa a viesť slušný život. Hoci to nie je zajtra a ani o rok, myslím na to už dnes. A tak veľmi sa bojím…
Bojím sa, že sa do tohto času z teba stále nedostanem. Ako budem potom žiť? Mám niekomu dávať falošnú nádej, že bude pre mňa jedinou a najväčšou láskou, keď to tak nebudem cítiť? A na druhú stranu, mám byť navždy sama, nestať sa matkou a čakať na teba, hoci viem, že spolu nikdy nebudeme?
Čo vlastne chcem?
Viem to celkom jasne. Potrebujem sa ti pozrieť do očí a spýtať sa, ako to medzi nami je. Mal si ma vôbec niekedy rád? Viem, že sa poväčšine ozývaš, iba keď sa zrovna nudíš, no nechával by si si niekoho ako poistku tak veľa rokov? Myslím že nie, to by ťa omrzelo a hľadal by si si inú. No možno ju už aj máš…
Vždy, keď sa ozveš, privítam ťa s otvorenou náručou. Viem, že to nie je správne, no dáva mi to nádej, radosť, pocit, že žijem a že som ešte stále to mladé dievča bez záväzkov a povinností. Bojím sa do nich vstúpiť. Možno som sebecká, no neviem si predstaviť mať deti, kým ich nebudeš mať ty…
unsplash.com
Vtedy to pre mňa bude jasná bodka…
Možno si potom vydýchnem a poviem si, že je to definitívne a rovnako sa môžem pohnúť i ja. Prečo nevieme spolu komunikovať? A najmä vtedy, keď to chcem ja? Prečo mi vždy v hrdle narastie hrča, keď už príde príležitosť spýtať sa to, čo mám na srdci? Viem, prečo… Nechcem zostať v hanbe. Neviem, ako by som reagovala, keby som ti vyliala srdce na dlani a ty by si ma vysmial, že ide iba o zábavu a čo som vlastne čakala.
No možno chcem iba vedieť, ako dlho to chceš ešte takto ťahať. Naše stretnutia sa obmedzili na dvakrát za rok, a pritom ťa mám na očiach každý deň. Keď okolo seba prechádzame autom, usmeješ sa a mne sa rozžiari celý deň. Ako z tohto celého von?
Nedá sa inak, musíme si iba jasne vymedziť veci medzi nami…
Povieš mi predstavu svoju, ja ti poviem tú moju. Pravidlá musia byť aj medzi milencami. Hoci bude vždy jeden ohrdnutý… Raz budem mať svoju rodinu a budem ju nadovšetko milovať, no ty budeš mojím tajomstvom. Budeš ujo, okolo ktorého keď prejdeme, mne sa roztancuje zem pod nohami a rozbúši sa mi srdce.
Viem, že ma nikdy neprejdeš. Už by sa tak stalo dávno. Človek cíti, keď niečo trvá dlho, či to speje k zániku alebo potrvá… Navždy.
Ľúbim ťa svojím spôsobom a chcem, aby si to vedel. Nikdy som nenabrala odvahu povedať ti to, no možno len toto samotné priznanie mi pomôže zhodiť zo srdca kameň a pomaly sa odraziť ďalej… Nevedela by som totiž žiť spokojne ďalej bez toho, aby si to vedel.
Do konca roka naberiem odvahu a poviem ti to. Bude to jedna z najťažších vecí, ktoré tento rok vykonám.
Ak mi dáš šancu…
Autor: J.
Coverphoto: Photo by Malik Skydsgaard on Unsplash
