Bola som obklopená svojou samotou. V hlave som počula hlasy, aké nudné a nedokonalé dievča som. V mysli mi behalo množstvo myšlienok. Premýšľala som nad tým, aká som a čo so sebou robiť. Tak dlho som sa snažila zachrániť svet, že som zabudla na to, že najväčšiu záchranu potrebujem ja sama. Miliónkrát som premýšľala, ako sa vymazať z tak bezchybnej spoločnosti. Ako to len urobiť? Lieky, žiletky, voda…? Už som nedokázala uniesť tie pohľady ľudí, ktorí mnou opovrhovali len preto, že som odmietala žiť podľa ich predstáv. Už som sa ďalej nedokázala tváriť, že je všetko v poriadku, keď nebolo.
Kniha v ruke, slúchadlá na ušiach, červený rúž na perách, výrazné linky na očiach, deravé čierne rifle a ruksak s množstvom odznakov boli mojím znakom. Znakom toho, že by som nikdy nechcela zapadnúť do vášho sveta dokonalosti.
unsplash.com
Každodenná pretvárka ma ťahala dole…
Bolo mi zle z vašich úsmevov, ktoré si za mojím chrbtom šepkali, ako veľmi ma nenávidia. Tie podlizovačné reči, ktorými ste si chceli získať moju pozornosť. Lascívne slová, ktoré ma hádzali do jedného vreca so ženami, ktoré sa rozhodli pre inú cestu. Chcelo sa mi zvracať pri pohľade do vašich falošných tvárí. V odrazoch som videla to, ako si ma prezeráte. „Tak čo, čím som bola nedokonalá dnes?“
Nechápala som, kam až dokáže zájsť hranica ľudskej hlúposti. Koľko bolesti ste schopní napáchať, koľko zla ste zo seba schopní vypustiť… Hovoríte si ľudia len preto, že sa zaraďujete medzi túto rasu, ale s ľudskosťou nemáte nič spoločné. Rozmýšľate vy vôbec pred tým, kým z vašich „guľometov“ vypustíte slová, ktorými ubližujete? Či to robíte náročky, viete len vy sami. Tvárite sa, ako sa zaujímate a popritom je vašou najväčšou slasťou ľudské nešťastie.
Trávite spolu čas aj napriek tomu, že sebou vzájomne opovrhujete. Dokážete sa pobozkať na tvár, potriasť si rukami, venovať si ten najsladší úsmev a za najbližším rohom o sebe klebetiť. O tebe, bez teba …
unsplash.com
Porovnávate svoje dokonalé životy a predbiehate sa, ktorý je bezchybnejší…
Dokážete žiť v klamstve, predstierať šťastie a spokojnosť až do takej miery, že jej jedného dňa sami uveríte. Dávate na reči iných a bojíte sa rozmýšľať sami za seba. Bojíte sa stáť si za názormi, o ktorých viete, že sú správne, dokážete predstierať, že toto nie je cesta, po ktorej chcete kráčať, aj keď túžite zakričať „idem.“
Je toto spoločnosť, v ktorej je zakázané byť samým sebou? A je naozaj také ťažké, nasadiť si na tvár úsmev a neotravovať život ľudom, ktorí sa rozhodli byť šťastní? Čo keby ste aspoň raz nechali svoj názor doma, v teple vašej obývačky, alebo ho pochovali do záhrady? Ublížilo by vám nesúdiť druhých len preto, že nerobia veci tak dokonale, ako to dokážete vy? Zabila by vás troška úprimnosti? Načo hráte tieto stupídne hry, ktoré ste mali predvádzať, kým ste boli deti? Prečo nedokážete hovoriť jeden s druhým, ale namiesto toho hovoríte jeden o druhom? A do akých výšin až siaha vaše ego?
Dnes ani neviem, prečo som chcela zapadnúť do vášho sveta…
Zapadnúť do sveta, v ktorom odmietam fungovať. Prečo som túžila po uznaní od ľudí, ktorých som neuznávala ja sama? Túžila som len po jednom. Byť dobrým človekom. Je to moja chyba alebo chyba spoločnosti, že som zostala úplne rovnaká ako vy všetci? Kedy ma začali zaujímať reči, ktoré ste o mne začali šíriť? Prečo som uverila klebetám, ktoré mi predsúvali, aká podľa vás som? Kedy som sa namiesto príšer pod posteľou začala báť spoločnosti, v ktorej žijem?
unsplash.com
Kde zostali môj úsmev, moja jedinečnosť?
Prečo som si začala brať k srdcu všetky tie hlúposti, ktoré ste mi o sebe samej chceli nahovoriť? Že nie som dosť dobrá? Dobrá pre koho? A čo vlastne znamená byť dobrá? A v prvom rade – ste vy dobrými? Alebo ste len dobrými hercami v tejto klišé tragikomédii?
Ale zamysleli sme sa niekedy nad sebou samými? Nad tým, akú moc majú vaše slová, ako dokážu ublížiť pohľady? Pritom by stačilo úprimné slovo, láskavý pohľad, ktorým by ste dokázali, že to myslíte vážne… Je v dnešnej dobe naozaj také ťažké byť dobrým človekom?
Ako ľudia dokážeme zničiť úplne všetko. Vrátane seba navzájom….
Coverphoto: thoughtcatalog.com
