Boli dni, keď som sa pozrela do zrkadla a takmer som sa nespoznávala. Videla som tam niekoho, kto sa snažil byť tou správnou – chápavou, odpúšťajúcou, čakajúcou. Prečo? Pretože som si myslela, že láska znamená vydržať všetko.
Znamená to však vydržať aj to, že ma niekto zrádza, podceňuje, ignoruje?
Dnes viem, že nie…
Vieš, ako to býva na začiatku vzťahu – cítiš sa výnimočná. Máš pocit, že konečne niekto vidí všetky tvoje farby, všetky tvoje sny, všetky tvoje strachy. Ale niekde medzi prvým „Milujem ťa“ a súčasnosťou sa niečo zmenilo. Niečo, čo ťa nahlodáva, hoci to nevieš presne pomenovať. A tak sa pýtam – necítiš, že v tomto vzťahu niečo nie je v poriadku?
Občas si želáme, aby sme dokázali veriť na zázraky. No život nás naučil, že zázraky nie sú pre každého, že sa dejú len vo filmoch a nevytvoril ich život samotný, ale režisér a hŕstka hercov. Možno aj ty máš pocit, že vtedy, ak sa rozdáva šťastie a plnia sa sny, sa na teba zabúda… Že všetko, v čo si dúfala, sa nejako nenaplnilo. Láska, porozumenie, ten pocit, že niekomu naozaj patríš – niekedy sa zdá, akoby si na teba tie veci jednoducho „nenašli čas,“ akoby ťa už len z princípu míňali.
Možno práve teraz sedíš v tichu, pozoruješ svoj odraz v okne, a všetko ti pripomína uplynulé mesiace. Rok plný chvíľ, ktoré by si najradšej vymazala, ktoré by si pokojne zo svojho života vypustila. Rok plný strát, zmien a krokov, ktoré si musela urobiť aj napriek tomu, že ťa desili. Možno si občas mala pocit, že život ti uštedril viac, ako si mohla uniesť, a keď si sa snažila získať späť to, čo si stratila, zdalo sa, že aj tie najmenšie nádeje sa ti strácali medzi prstami.
Často sa pýtam, prečo sme ochotní zostávať aj v takých vzťahoch, ktoré nám život len komplikujú. Ale my si nahovárame, že túto lásku potrebujeme. Pritom realita je taká, že nepotrebujeme vôbec nič, čo sa danej lásky týka. Nepotrebujeme sa cítiť ponížene, nepotrebujeme hltať niekoho klamstvá, nepotrebujeme sa spoliehať na sľuby, ktoré ten druhý nikdy nesplní. A už vonkoncom nepotrebujeme vo vzťahu nachádzať urážky ani pocit viny, ktorej sa ten druhý úspešne zbavil a šikovne ju hodil na naše plecia.
Možno ti je jedno, čo sa stalo. Možno si si vydýchol, že je koniec a tento problém sa ťa viac netýka. Možno máš zo seba dokonca dobrý pocit, možno sa bojíš byť k sebe úprimný a povedať si, že si urobil chybu. No i tak ideš ďalej. S akoukoľvek emóciou, s akýmikoľvek plánmi do budúcnosti. Či už je to ľahostajnosť, pýcha, alebo neistota…. Na tom teraz skutočne nezáleží.
