Vždy som vstupovala do vzťahu s určitou dávkou strachu a dávkou obáv. Vedela som, že nechcem niečo či niekoho, kto ma bude meniť. Nechcela som stratiť seba, nechať si úplne pomotať hlavu a takzvane prísť o zdravý rozum. Vštepovala som si do hlavy, že ak zacítim čo i len malé náznaky toho, že sa partnerovi v niečom nepáčim, mávnem vysoko rukou nad jeho odchodom. No aj napriek tomuto som vždy dokázala zotrvávať v takýchto pre mňa „toxických vzťahoch.“ Pre každého, samozrejme, tento pojem predstavuje niečo iné.

Plačem. Veľmi. Plačem a nedokážem lapiť dych. Plačem a ty ani nevieš, že dýcham, nieto ešte, že plačem kvôli tebe. Kedysi si mi povedal, že mi ublížiť nechceš, ale i tak si sa vydal touto cestou. Stál si predo mnou, objal ma, chytil moju hlavu do svojich rúk a začal ma bozkávať. Ja som vraj urobila chyby, avšak ani ty nie si bez chýb. Obaja sme urobili mnoho chýb, obaja sme sa namotávali, obaja sme sa zahrávali, obaja sme klamali, obaja sme… Chcela by som napísať – ľúbili, avšak nie, neľúbili. Ty si ma nikdy neľúbil, no nie je to tvoja chyba. Netušíš, čo láska znamená, nevieš, ako ľúbiť. Teda možno vieš, ale nevieš, ako ľúbiť mňa. Takže sa nehnevám, len plačem. 

Deň čo deň sa moje pocity k tebe menia. Akoby som ani sama netušila, čo chcem a ako to chcem. Som stratená vo svojich pocitoch, iba sa na teba namotávam a odmotávam dookola. Kým moje srdce kričí, cítim sa dobre, šťastne, zaľúbene… Avšak akonáhle trošku stíchne, počujem rozum a jeho rázne a pravdivé argumenty. Bolia ma, ale dávajú zmysel. Zrazu už nevidím všetko tak pekne a ružovo, zrazu všetko do seba zapadá, zrazu sa stávaš tým, kým skutočne si, nie tým, do koho som sa zaľúbila.