Verila som ti. Verila som ti, že to nikdy neurobíš. No ty si to spravil. Napriek všetkému. Napriek tomu ako som ťa vtedy milovala si mi takto veľmi ublížil. Podviedol si ma. Aj keď si vedel, že ja by som ti to nikdy neurobila. Aj keď si vedel, ako veľmi som ťa vtedy milovala a aj keď si vedel, že ja by som pre teba spravila aj to posledné. Bola som tvojou samozrejmosťou, zatiaľ čo ty mojou prioritou. Aj keď mi niečo vo mne stále nahováralo, že si toho bol schopný.
Prečo sa časom zmierime s tým, že sme single? Prečo nám to už nevadí, no hlavne prečo už nehľadáme lásku. Prečo nám už vyhovuje život bez nej. Necítime sa zle, no ani tak skvele. Nie sme šťastné, len sme…
Bojíme sa, že sa zamilujeme až príliš. Že to, čo my budeme ochotné dávať tomu druhému, on nepochopí. On to nebude ani vedieť dať. Že on nás tak milovať nebude. Nebude vedieť, čo je to láska, akú mu dávame my. Nebude ju vedieť prijímať a opustí nás.
Nechaj ho ísť… Mala by si. Tak to bude pre Teba lepšie. Tak to bude správne, aj keď Ti to práve v tomto momente tak vôbec nepripadá. Možno si od začiatku vedela, že ten deň raz príde. Deň, keď sa z vás znova stanú úplne cudzí ľudia.
Nechať ho ísť. Nemalo by to byť také ťažké, také ochromujúce…Veď ste nikdy neboli to, čomu sa vraví jedna duša v dvoch telách. Podvedome si vedela, cítila si, že toto nie je rozprávka, ktorá sa končí známym: „A žili šťastne až kým nepomreli.“
Taká žena, ktorá si už niečo kvôli láske vytrpela. Ktorá po nej túžila veľmi dlho, aj keď si to často nepriznala ani sama pred sebou. Žena, ktorá musela byť silná až pridlho a ktorá sa dlho mohla spoľahnúť len sama na seba….pritom jediné, po čom naozaj túžila, bol muž, ktorý by ju chápal, alebo sa o to aspoň pokúsil…
Presne takáto žena bude mať na lásku iný pohľad.
Táto žena ťa bude milovať inak.
Máme pocit, že ju môžeme súdiť. Že na to máme právo. Máme názor na všetko, na všetkých. My predsa presne “vieme”, ako vyzerá láska a ako má vyzerať ukážkový vzťah. Staráme sa do všetkých, ale sami nemáme vyriešené nič. Kto nám dáva právo, aby sme súdili? Aby sme ostatným radili, čo je a čo nie je správne? Prečo sme takí zatrpknutí a stojíme si neoblomne za svojím vlastným názorom? Prečo si občas nemôžeme pripustiť aj fakt, že každý má právo na vlastný spôsob života? A nám je do toho úplné nič?
Opustil si ma. Opustil si ma, keď som ťa najviac potrebovala. Opustil si ma, keď som ťa najviac milovala. Jednoducho si ma opustil. Opustil si niekoho kto veril, že naše navždy je skutočné. Niekoho, kto veril v náš vzťah. Niekoho, kto ťa miloval z celej hĺbky srdca a niekoho, kto by ťa nikdy vo svojom živote nepodviedol. Stalo sa. Bol si mojou prvou láskou. Bol si niečím, prečo som žila. Bol si mojou prioritou. Bol si niekým, kvôli komu by som vyliezla aj na najvyšší vrch sveta.
Dnes som si kúpila vasu knizku ako darček(sama sebe:))k narodeninám☺
Knizka je skvelá:)
Plna pozitía..Dakujem
Je to ťažké, zistiť, že naša láska, náš najobľúbenejší článok, je vlastne niekým, kto nás pomaly ničí. Oslabuje ako choroba, ktorej sa musíme zbaviť, z ktorej sa musíme vyliečiť, ak chceme byť skutočne v poriadku a skutočne šťastní. Pretože niekedy je to, čo nás robí šťastnými, zároveň tým, čo nás najviac ničí..
ALEX Úlomky
ulomkyzeny.sk
Už od začiatku to bolo také… epické. Také príliš krásne na to, aký to malo rýchly spád. Nič, čo za to stojí, nič cenné predsa nezískame len tak… tak rýchlo. Bolo to bez obáv, ž…
