Niekedy je ťažké rozhodnúť sa. V čomkoľvek. Každý z nás sa raz ocitne na rázcestí a nevie, ktorým smerom vykročiť. Najradšej by sa vrátil tam, odkiaľ prišiel, ale to už, žiaľ, niekedy nie je možné. V našich životoch sa občas dejú veci, s ktorými nevieme počítať vpred. Jedného dňa sa proste musíme rozhodnúť a nik sa nás nepýta, či sme na to pripravení.

Občas sa pýtam, kedy to prejde. Všetky tie noci, kedy nedokážem zažmúriť oči, myseľ sa spustí na voľnobeh a spomína na teba. Na to všetko, čo bolo medzi nami, a potom sa to kamsi pominulo. Stratilo sa to ako nádej, ktorá žila len v nás dvoch. Kým na teba nezabudnem… Nechcem voči tomu bojovať.

Viem, že doba je taká, aká je, a ten, kto sa nevie pochváliť tým, čo si vybudoval, nie je podľa iných úspešný. Ale čím viac tento trend budeme podporovať, tým to bude horšie. Ak sa niekedy zamyslím nad konaním a správaním iných, je mi smutno. Je mi ľúto tých duší, ktoré sa večne za niečím naháňajú, a pritom si neuvedomujú, že to najdôležitejšie im uniká.

Dúfam, že raz prídem na to, prečo sme sa my dvaja mali stretnúť. Jedného dňa to pochopím a z celého srdca ti poďakujem, lebo zistím, čo všetko mi to do života prinieslo. Neverím, že táto bolesť je bezvýznamná. Musí mať svoj dôvod, inak by som nebola donútená si ňou prejsť. Ešte predtým, ako všetko prebolí, mi však, prosím, niečo sľúb…