Byť dobrým človekom v dnešnej dobe je viac nedobré ako dobré. Ukazovať svoje city, byť úprimný, byť dobrý. Dnešný svet týchto ľudí nesmierne využíva, až priam potápa. Každý hľadáme tých dobrých ľudí okolo seba, ak ich aj nájdeme, tak sa (ne)snažíme si ich udržať… Snažíme? Či ich berieme ako samozrejmosť, ako niekoho, kto keď je dobrý, tak nás neopustí. Dobrí ľudia nevidia svoje hodnoty? Skôr by som povedala, že sa snažia vidieť svoje hodnoty v druhých.
Hovorí sa, že zmena je život. A ja s tým súhlasím… No koľko zmien, čo znamenajú život, sme ochotní spracovať a uniesť? Niektoré zmeny totiž bolia a vôbec nie sú príjemné. Teda aspoň spočiatku. Ich zmysel, význam, prínos – nazvime to, ako len chceme, totiž mnohokrát nájdeme až neskôr. Po rokoch, počas ktorých sme sa kvôli tej zmene poriadne vytrápili. Ja som sa o zmenách naučila dve veci. Prvou z nich je, že nech sa akokoľvek bojím, nesmiem tomu strachu podľahnúť. A druhým ponaučením…
Vplyvom emócií vypúšťame zo seba veci, ktoré by sme „v tichom režime“ (áno, myslím vtedy, keď práve po sebe nehádžete taniere) možno vôbec neriešili a jednoducho hodili za hlavu.
Neraz svojimi reakciami podčiarknutými emóciami prekvapíme samých seba, či už v dobrom alebo zlom slova zmysle. Väčšinou v tom negatívnom…
V tomto svete je stále čo vylepšovať a ak máme pocit, že s niečím nie sme spokojní, mali by sme sa pokúsiť o zmenu. Aké zmeny si žiada naša planéta a nie sme ako jedinci príliš malí na to, aby sme niečo zmenili? Je sila jednotlivca podmienená počtom ľudí, ktorí sa k nemu pridajú? Ako veľmi sa musíme snažiť, aby aj ďalšie generácie žili vo svete, aký pozorujeme dnes?
Často najbolestivejšia, najnezabudnuteľnejšia a v danom momente priam večne trvajúca. Zhluk udalostí, citov i pocitov, spomienok, dotykov či bozkov a, samozrejme, ľudí. Všetkého a často i viac ako tohto. Vytvárajúc a jedným slovom opisujúc minulosť. Azda si nespomeniem ani na jeden jediný moment, kedy by mojou mysľou neprebehlo niečo, čo už by dávno malo byť zabudnuté.
Porozprávame sa naposledy. Ja ti poviem, čo cítim, aj to, čo necítim. Poviem ti, ako sa hnevám aj ako sa nehnevám. Budem sa zamotávať do svojich viet, len aby som nepovedala niečo hlúpe či naivné a nakoniec to celé bude aj tak znieť hlúpo a naivne. To som typická ja.
Rada by som ti vysvetlila niektoré veci, lebo tvoje priveľké ego ich pochopilo tak hlúpo, tak inak.
