Je naozaj tak ťažké niekoho milovať? Alebo je naopak ťažké, aby niekto miloval nás? Musí láska čeliť nástrahám a prekážkam? Alebo si to len zle vysvetľujem a láska doposiaľ nebola tým, čo som k niekomu cítila?
Strácam sa v tom. Chcela by som tento článok venovať mužovi, chlapcovi, niekomu, kto vo mne prebudil isté city, s ktorými som bojovala, ktoré som ignorovala a nechcela si pripustiť.

Dlhé roky som hľadala tie správne slová, ktorými by som mohla alebo vedela zlepiť tú dieru. Bola som ešte malé dievčatko, keď si nás nechal. Nerozumela som tomu… Prečo? Hľadala som odpovede na moje otázky, no neúspešne. Musela som dospieť a prísť do určitého veku, aby som to pochopila. Dovtedy si mi ani nechýbal. Ja som ťa vo svojom živote nepotrebovala. Aj tak si zabudol, že existujem. Neozval si sa počas roka a ani na Vianoce… 

Spravila som to znovu. Dôverovala som ti. Znova som ti dala všetko, čo som mala. Dôveru, vernosť, čas a zo všetkého najviac dôležité – dala som ti seba samu. Svoje srdce, ktoré si už párkrát zlomil. Myslela som si, že keď si prišiel za mnou so slovami, či to spolu neskúsime, že sa budeš snažiť. Že chceš, aby som bola tvoja a keď tvojou budem, budeš sa snažiť, aby som tvojou ostala.