Dnes to bolí, ale ono to bolelo aj včera, a viem, že to bude bolieť i zajtra. Som v takom začarovanom kruhu, z ktorého neviem uniknúť a vlastne sa ani z neho uniknúť nedá. Tieto veci, čo sa v živote dejú, sú prirodzené, avšak bolestivé.
Ako sa má človek vysporiadať s tým, keď o niekoho príde? Keď ho stratí… Nepíšem teraz o rozchode, píšem o strate, ktorá je definitívna, ak nám niekto umrie.
V poslednej dobe začínam obdivovať ľudí, ktorých si iní možno ani nevšimnú. Nemusia byť totiž úspešní, bohatí ani spadať do kategórie osôb s krásnymi vonkajšími črtami. Hoci keď tak nad tým premýšľam, oni to všetko bohatstvo, úspech aj krásu majú, len trochu iným spôsobom… Začínam si vážiť ľudí, ktorí nič neriešia. Vedia poznámky okolia odseparovať od svojho vnútra, pustia si ich do hlavy jedným uchom a tým druhým ich zasa vypustia von. Jednoducho sa naučili akceptovať, že sa nikdy nezapáčia všetkým, nebojujú s tým, nechcú sa každému zavďačiť, pretože vedia, že je to hlúposť, a dokážu s týmto vedomím žiť šťastný a spokojný život.
V slová ako navždy, nikdy a sľubujem som odjakživa neverila. Prichádzali z každej strany, pretože niektorí ľudia nad slovami príliš málo premýšľajú. Hovoria ich len tak, akoby zabúdali, že môžu v nás niečo zanechať. Sľubujú lásku, pomoc, pochopenie. No pri prvých prekážkach to vzdajú.
Tebe som uverila všetko. Nielen kvôli láske, ktorú som cítila, dávala aj prijímala, ale najmä preto, že ty si vždy slová premenil v činy.
Odkedy píšem pre Úlomky a mám tendenciu sa tým chváliť všade, kde sa len dá, stal som sa v očiach iných akýmsi vzťahovým poradcom. Popravde, nečakal som to. Až teraz, keď sa mi ľudia vedia o niečo viac otvoriť, zisťujem, aký veľký zmätok si takmer všetci v duši nosíme. A síce mňa, extrovertnú a ukecanú povahu, teší, že ma okolie niekedy považuje za vševediaceho vzťahového guru, nemám pocit, že by som vzťahom alebo láske rozumel viac ako ostatní. Len sa na všetky veci, rovnako aj na lásku, viem asi pozrieť ešte stále triezvym pohľadom.
Lenka je mladá úspešná žena, ktorá sa môže pochváliť napríklad aj tým, že nikdy pre nikoho nepracovala. Už v čase svojho štúdia totiž začínala makať na vlastných projektoch a podarilo sa jej udržať sa na trhu práce bez toho, aby jej akýkoľvek zamestnávateľ poskytoval istotu. Zatiaľ čo jej rovesníci bývali na internáte a svoj voľný čas venovali divokej zábave, ona si dokázala platiť vlastný podnájom a stala sa úplne samostatnou. Dnes má pod sebou dve úspešné firmy, ktoré zamestnávajú takmer dve desiatky ľudí. A ona? Bola by na seba hrdá, ak… Ak by kompletne nevyhorela.
Čo je mojou prioritou? To je otázka, ktorú som si musela položiť v pomerne turbulentnom období môjho života. Strácala som sa vtedy vo svojich myšlienkach, v tom, čo cítim, tápala som v každej rovine, ktorú môj život vtedy mal. Možno to poniektorí poznáte… V práci vás to nebaví, atmosféra na pracovisku je viac ako dusná, cítite, že by ste sa chceli venovať niečomu inému, no neviete, ako s niečím novým začať a kedy s tým starým prestať. Vzťahy, ktoré práve udržiavate, sú vlažné, nemáte pocit, že by vám niečo dávali, dokonca sa vám zdá, že ste niekde akoby nazvyš. A láska… V tej som vtedy pozorovala viacero otáznikov. Bol to jeden veľký chaos, ktorý tak pekný cit pretvoril na niečo, čo ma strašilo.
