Keď padá hviezda, vraj si máme niečo priať. Dnes v noci som jednu videla, lenže som svoje prianie nestihla vysloviť. A tak premýšľam, čo by som si priala? Všetky moje túžby a priania zmizli spolu s tebou. Ani len netuším, čo by som si mala želať.
Moja viera v plnenie snov odišla, keď som v kútiku duše prosila, aby sa všetko vrátilo tam, kde bolo. Aj keď som vedela, že my dvaja už nikdy nebudeme tam, kde kedysi.

Sú spolu už dlho. Dosť dlho na to, aby sa už nehrali na ukazovanie sa v tom najlepšom svetle, ako pri zoznamovaní a v začiatkoch ich vzťahu. Už to nie je hra na dobré vlastnosti, s úmyslom zaujať a udržať si jeden druhého. Už o sebe vedia aj to zlé. Aj tú temnejšiu stránku, resty z minulosti, zlozvyky, neresti. Už vedia, že on chrápe, nadáva pri futbale, nezavesí mokrý uterák, strihá si nechty na gauči a že ona nahlas prdí v posteli, otravne srká kávu a žalostne plače pri romantických filmoch. 

Vieš, že viem, že moje slová nezmenia minulosť, nezmenia ani budúcnosť, asi ani prítomnosť, ale chcem napísať, že mi nesmierne chýbaš. Ako človek. Chýbam ti aj ja? Asi nie. Chcela by som veriť, že ti aspoň trošku chýbam, len to nedáš najavo.
Ako keď si mi povedal, že na mňa myslíš, a keď ja som s prekvapením povedala, že to tak nevyzerá, povedal si len, že ty vieš. Rada by som vedela, či sa niečo zmenilo. Či si sa zmenil ty a tvoje pocity. No nedozviem sa to.