Začínal sa chladný november a ja som sedela v kresle premýšľajúc nad minulosťou i budúcnosťou. Vonku prevládal mráz, ktorý zdobil nejeden strom. Chlad nezdobil krajinu iba tam vonku, ale vládol i v mojom vnútri. Povedala som si, že o láske, objatiach i náklonnosti nechcem nič počuť. Jednoducho som to odstrihla zo života. Týmto mojím chladom a neprístupnosťou som sa cítila oveľa lepšie. Nik ma nemohol zraniť, no za múrmi môjho bytu som to bola stále ja, bez masky chladnej, bezcitnej i bez emócií. Zrazu mi pípla správa, v ktorej stálo: ,,Som pri dverách.“ 

Posledné dni, keď idem von, mávam veľmi zvláštny pocit. Hľadám ťa všade. Neviem prečo ani načo. Asi si chcem dokázať, ako som nad vecou. Či to dokázať tebe? A je to vlastne pravda?
Lebo boli momenty, kedy som ťa na sekundu uvidela. Moje srdce sa rozbúšilo a cítila som sa, ako keby som nemohla dýchať. Keď sa moje oči pozreli poriadne, zrazu si to nebol ty a ja som sa upokojila. Ale píšem tu, ako ti chcem dokázať, že v mojom živote nehráš žiadnu rolu. Snažila by som sa tváriť, že som v pohode. Verím si, že som dobrá herečka.