„Človek sa nemôže ani na nič pripraviť. Iba žiť zo dňa na deň, lebo nikto nevie, čo bude.“ 

Takúto správu som si dnes prečítala. Bola to skôr veta z nervozity, ale ani nevedel, aká krásna a hlboká myšlienka to je. Možno som v týchto dňoch viac citlivejšia. Teda nie len ja, aj moje okolie. Je to zrejme normálne. Som z tých „šťastlivcov“, ktorí prišli o prácu tentokrát medzi prvými, a tak aspoň prišiel čas zase sa hlbšie zamyslieť nad sebou a nad tým, čo naozaj v tom živote chcem. 

Bol tu… Každý jeden deň. Každý moment či chvíľu, keď si ho potrebovala. Stretávala si ho ráno vo dverách, začalo sa to letmým úsmevom. Ani si si to neuvedomila, no odvtedy ubehlo už veľa takých chvíľ. Stal sa súčasťou tvojho života a zaplnil všetky voľné miesta navôkol vo vlaku, ktorému si ani nestihla zamávať, predtým ako opustil stanicu. Bol všade a bol s tebou. 

Nemala som slov na to, čo hovoril. Ja som totiž nikdy v živote neriešila, že mi toto môže raz vyčítať. Po tom, ako sme sa vzali, postavili domček, počali 2 krásne deti. 
Stál tam predo mnou cudzí chlap, s ktorým som zdieľala domácnosť a starala sa o našich potomkov. Po 7ich rokoch mi zrazu začal vyčítať, že som pre rodinu nespravila nič.