Áno, premýšľam stále nad tým, čo sa stalo, či čo sa nestalo. Niektoré momenty sa už z mojej hlavy vytratili, na niektoré nedokážem zabudnúť. Hľadám odpovede na otázky, ktoré som ti vtedy nepoložila a dnes už sa ich opýtať nemôžem. Hľadám odpovede, ktoré mi objasnia, čo sa stalo bez toho, aby som ťa nemusela nazývať inak ako len dobrým človekom. Vieš, že do čohokoľvek si sa v živote pustil, tak som ti verila? Vždy! A aj to tak zostane. Nezáleží, čo sa stalo či nestalo. Chyby sa robia, sme ľudia a chyby robiť musíme. Aspoň vtedy vieme, že niekam smerujeme.

„Niekedy môže byť aj dnes…“ Takto znela veta, ktorú som si jedného dňa prečítala v knihe. Ani neviem prečo, ale veľmi ma zaujala a zapamätala som si ju, pretože som mala pocit, že je to nejaká „odpoveď“ na moje otázky. Je to možné? Aby sme náhodne nachádzali takéto odkazy…? Možno nám tieto „náhody“ majú niečo ukázať. Čo ak práve preto, aby som prišla k tejto vete, som mala možnosť prečítať si tých pár stoviek strán? Neviem. Občas vôbec nedokážem pochopiť, prečo nám osud kladie aj takéto odkazy rovno pred oči. Je vôbec možné, že niečo také ako osud existuje?

Zrazu ostalo ticho. Iné ako doposiaľ…

Zrazu sa všetko zmenilo. To najbolestivejšie ticho je zároveň aj to najsladšie. Naše ticho dáva môjmu životu úplne iný rytmus. Rytmus srdca sa mení, tento rytmus by sa ti pravdepodobne páčil, lebo nie je o tebe ani pre teba. Vytrácaš sa, tvoje miesto sa stráca spolu s tvojimi slovami. Moja hlava i oči ťa hľadajú stále, lebo ti chcem dokázať, ako som nad tebou a chcem to dokázať asi aj sebe.