Drahý muž, otec môjho dieťaťa, chcem ti napísať to, čo ti nemôžem povedať do očí. Nemôžem, lebo znova by som vyzerala ako slaboch a zbabelec. Vnímal by si to tak, že ti závidím a neprajem. 
Chcem ti povedať, že je super, že si našu dcéru vezmeš k sebe dvakrát do mesiaca na víkend. Je krásne, že si vtedy otcom, ktorého by chcelo každé dieťa…

Je tak ťažké urobiť bodku. Pre mňa áno, no a ty aj keď to skúšaš, nezvládaš to definitívne uzavrieť… Je to pochopiteľné, veď kto by sa dobrovoľne oddal samote, keď môže mať aspoň pár chvíľ s milovanou osobou? A predsa. Tu je kameň úrazu. Práve to, že je to len pár chvíľ. Neviem a nemôžem ti dať celú seba, aj keď by som veľmi chcela. Ublížila by som tým príliš veľa ľuďom a obávam sa, že aj tebe. Preto sa na to nikdy neodhodlám. Budem tu pre teba vždy, keď budem môcť, ak to budeš chcieť, ale… Nemôžem byť tou, ktorú miluješ.

Dnes je tomu přesně rok. Rok mé cesty, nebo jak bych to nazvala. Rok života bez Tebe. Rok kdy jsem si myslela, že jsem ztratila mnohem víc, než získala. Rok, kdy jsem pocítila chuť dna. Rok kdy jsem hledala sílu v sobě a dala se na cestu zpět nahoru.

Jeden celý rok, který byl vlastně hlavně o mě…

Niektoré slová sa mi dnes už zdajú zbytočné. Niektoré situácie sa mi dnes už zdajú hlúpe. Niektoré bozky sa mi dnes zdajú nepotrebné. Niektoré spomienky sa mi dnes zdajú vyblednuté. Niektoré okamihy sa mi dnes zdajú premenené. Niektoré osoby sa mi dnes zdajú stratené.

Niektoré…

Pár mesiacov dozadu bolo všetko iné. Bez farby, kontrastu – také fádne. Jednoducho povedané, nemilovala som samu seba. Rána boli tmavé, večery plné plaču a vzlyku, že som nevedela, kedy sa už toto všetko skončí. Videla som v sebe netvora a človeka, ktorého nemám rada. Bolo to zvláštne a zároveň veľmi ťažké. Pod prúdom tečúcej vody som hľadala odpovede, zatiaľ čo na moje telo dopadali horúce kvapky jedna po druhej.